Čo sa stane, keď sa stane kapitalizmus globálnym? Obráti sa do seba a generuje, izoluje a doluje hodnotu z ľudského života prostredníctvom digitálnych sietí a personalizovaných médií. Skrátenú verziu eseje, ktorá vyšla v Los Angeles Review of Books, preložila so súhlasom autorky Eleonóra Vallová.
Niektorí autori, napríklad McKenzie Wark v publikácii Capital is dead (Kapitál je mŕtvy), si kladú otázku: Čo ak už nežijeme v kapitalizme, ale v ešte horšom zriadení? Otázka je provokatívna, rúhačská, znepokojivá, lebo núti odporcov kapitalizmu, aby si, hoci neradi, priznali svoju pripútanosť ku kapitalizmu. Po kapitalizme mal predsa nasledovať komunizmus, a ten tu nie je, neznamená to teda, že sme stále v kapitalizme? Tento predpoklad nie je spochybňovaný, politická analýza však musí ísť ďalej. Striktne sme predsa odmietli historický determinizmus, a preto by sme mali zvážiť, či kapitalizmus nezmutoval na niečo kvalitatívne horšie. Táto otázka priam vyzýva na myšlienkový experiment. Aké tendencie v súčasnosti naznačujú, že kapitalizmus sa transformuje zlým smerom?
V poslednom desaťročí sa v odbornej literatúre objavuje pojem neofeudalizmus, ktorý zahŕňa tendencie spojené s extrémnou nerovnosťou, rozšírenou prekarizáciou práce, mocou nadnárodných korporácií a so zmenami v kompetenciách štátu. Konzervatívny geograf a ekonóm Joel Kotkin vykresľuje budúcnosť USA ako masové nevoľníctvo. Príslušníci „podtriedy“ bez akéhokoľvek majetku prežijú iba tak, že budú slúžiť jednotlivcom s vysokými príjmami ako osobní asistenti, tréneri, opatrovateľky, kuchárky, upratovačky, teda obslužný personál.
Jediný spôsob, ako sa vyhnúť tejto neofeudálnej nočnej more, podľa Kotkina je dotovať odvetvia s vysokou zamestnanosťou, ktoré umožňujú americký štýl života aj s jeho všeobecne známymi atribútmi — domom na predmestí a veľkým automobilom. Tieto odvetvia by mali zahŕňať stavebníctvo a developerstvo, ťažbu ropy a plynu a automobilový priemysel, ale aj agrárnu veľkovýrobu. Na rozdiel od strašidla nevoľníctva, ktoré prenasleduje Friedricha Hayeka v podobe socializmu, Kotkin nachádza protivníka v samom kapitalizme.
Progresívne technológie, financializácia a globalizácia vytvárajú „nový spoločenský poriadok, v istých smeroch skôr podobný feudalizmu s jeho často neprekonateľnými prekážkami spoločenskej mobility“. V tejto libertariánsko-konzervatívnej predstave neofeudalizmus zaujíma pozíciu nepriateľa, ktorú predtým zastával komunizmus.
Strach z centralizácie a ohrozenia súkromného vlastníctva sú ideologické prvky, ktoré v rámci nej však zostávajú tie isté. Množstvo kritikov progresívnych technológií zdieľa túto libertariánsko-konzervatívnu kritiku digitálnych technológií, aj keď neuvádzajú ako alternatívu návrat k fosílnym priemyselným odvetviam, ani ideál zámožného života na predmestí. Už roku 2010 si technologický guru Jaron Lanier vo svojej vplyvnej knihe You Are Not a Gadget (Nie ste technologická hračka) povšimol vznik triedy ovládaných a vládcov internetu. Táto téma získala na význame v súvislosti s tým, ako sa hŕstka majiteľov technologických spoločností stáva čoraz bohatšou a vplyvnejšou vďaka lacnej pracovnej sile svojich radových pracovníkov, nezaplatenej práci užívateľov a daňovým úľavám, ktoré im štáty udeľujú v zúfalej snahe vytvoriť pracovné miesta. Apple, Facebook, Microsoft, Amazon a Alphabet (názov materskej spoločnosti Google) dovedna predstavujú vyššiu hodnotu ako väčšina krajín sveta (okrem Spojených štátov, Číny, Nemecka a Japonska). Ekonomický rozsah a dosah týchto technologických gigantov alebo vládcov internetu je väčší ako v prípade väčšiny takzvaných suverénnych štátov. Evgeny Morozov charakterizuje ich dominanciu ako „hypermodernú formu feudalizmu“. Albert-László Barabási opisuje procesy, na ktorých je založený tento neofeudalizmus, vo svojej analýze štruktúry komplexných sietí, teda sietí charakterizovaných voľným výberom, rastúcim počtom prepojení a preferenčnými pripojeniami. Sú to siete, v rámci ktorých používatelia slobodne tvoria odkazy alebo rozhodnutia. Počet pripojení na stránku časom rastie: ľudia totiž obľubujú veci, ktoré majú radi aj iní (na tomto predpoklade stavia napríklad Netflix svoj systém odporúčaní).
Distribúcia odkazov v komplexných sieťach sa riadi mocninovým zákonom, podľa ktorého najobľúbenejšia položka má vo všeobecnosti dvakrát viac prístupov alebo odkazov ako druhá najpopulárnejšia, a tá má dvakrát toľko ako tretia a tak ďalej až k nevýznamným rozdielom medzi položkami nachádzajúcimi sa na dlhom chvoste distribučnej krivky. Dôsledkom je distribúcia v podobe víťaz berie všetko alebo víťaz berie najviac. Ten, kto je na vrchole, má podstatne viac ako tí v dolnej časti. Tvar tejto distribúcie nepredstavuje zvonovú krivku, ale krivku s krátkym vrcholom a dlhým chvostom – niekoľko miliardárov, miliarda prekarizovaných pracovníkov. Štruktúra komplexnej siete vyzýva k zapojeniu sa: čím viac členov v sieti, tým väčšie odmeny pre tých, ktorí sú na vrchole. Zároveň vyvoláva konkurenciu — o pozornosť, zdroje, peniaze, pracovné miesta – o čokoľvek, čo umožňuje forma siete. Konečným dôsledkom je koncentrácia. Napokon výsledkom slobodnej voľby, rastu členov a ich preferenčného pripájania sa je hierarchia, mocninový zákon distribúcie, kde tí na vrchole majú oveľa viac ako tí na samom dne.
Distribúcia podľa mocninového zákona nie je fyzikálny zákon. Môže sa zrušiť. Na realizáciu je však potrebná politická vôľa a inštitucionálna moc. Neoliberálna politika 20. storočia sa však snažila vytvárať podmienky, ktoré by slobodnú voľbu uľahčovali, nie ju brzdili, aby stimulovali rast a preferenčnú pripútanosť. Quinn Slobodian v diele The Globalists: End of Empire and the Birth of Neoliberalism (Globalisti: Koniec ríše a zrod neoliberalizmu) opisuje neoliberálnu stratégiu: podkopávať autoritu národného štátu nad svojou ekonomikou v záujme napredovania svetového obchodu. Neoliberáli ohrození organizovanými požiadavkami postkoloniálnych národov globálneho Juhu, ktoré sa týkali suverenity nad vlastnými prírodnými zdrojmi, stabilizovania cien surovín a regulácie nadnárodných korporácií, sa v 70. rokoch snažili „obísť autoritu národných vlád“. Obhajovali viacúrovňový prístup k regulácii, tzn. konkurenčný federalizmus, ktorý by umožnil kapitálu disciplinovať vlády a zároveň unikať demokratickej kontrole.
Slovami Hansa Willgerodta, jedného z neoliberálov, nový konkurenčný federalizmus vyžadoval od štátu „zdieľať svoju suverenitu smerom nadol s federálnymi štruktúrami a zapájať sa nahor v rámci medzinárodného právneho spoločenstva“. Albena Azmanova v diele Capitalism on Edge (Kapitalizmus na hrane) ukazuje, ako neoliberalizmus v praxi viedol k novému typu kapitalizmu, vyznačujúcemu sa prekarizáciou práce.. Politiky presadzujúce dereguláciu a globálnu slobodu obchodu mali nečakané následky. Globálny trh sa premenil z „národných ekonomík, integrovaných prostredníctvom obchodných dohôd, na nadnárodné výrobné siete“. Prínos týchto sietí do národných hospodárstiev je nejasný a sporný, a preto sa konkurencieschopnosť národných ekonomík stala „hlavnou politickou prioritou“. Konkurencieschopnosť nahradila konkurenciu a rast ako štátne ciele, čo vedie štáty k tomu, aby vytvárali pre podnikateľov nerovné podmienky a podporovali monopoly, sústreďujúc sa „na pomoc tým konkrétnym hospodárskym aktérom, ktorí majú najlepšie predpoklady, aby dosiahli dobré výsledky v globálnej konkurencii — zisk.” A tak profituje súkromný sektor z verejných prostriedkov. Azmanová zdôrazňuje novosť formy kapitalizmu, v ktorom „štátna moc vyberá spoločnosti, ktorým udelí privilégiá”. Štáty nezasahujú, aby rozbili monopoly, naopak, odmeňujú ich. Monopolná koncentrácia, zintenzívnená nerovnosť a podriadenie štátu trhovým silám značne premenili akumuláciu kapitálu, ktorá sa dnes deje dobývaním renty, vytváraním zadlžovania, nie prostredníctvom výroby komodít. Azmanová poukazuje na to, že privatizácia sektorov hospodárstva relatívne imúnnych pred konkurenciou — energetiky, železničnej dopravy a širokopásmového pripojenia — poskytli vlastníkom „privilegované postavenie rentiérov.“ Globálne, v oblasti znalostnej ekonomiky a technológií príjmy plynúce z práv duševného vlastníctva prevyšujú príjmy z výroby tovaru. V Spojených štátoch finančné služby prispievajú k HDP viac ako vyrobené tovary. Kapitál nie je reinvestovaný do výroby; spotrebuje sa a prerozdelí ako renta. Zhodnocovacie procesy sa rozšírili ďaleko za hranice továrne, do komplexných, špekulatívnych a nestabilných zón, čoraz viac využívajúcich sledovanie, nátlak a násilie.
Kapitalizmus mení sám seba na neofeudalizmus.
II.
Pojem neofeudalizmus neznamená, že súčasný kapitalizmus internetu a sociálnych sietí identicky reprodukuje všetky črty svojho európskeho predchodcu. Vlastne, ako je historicky dokázané, sama myšlienka uniformného európskeho feudalizmu je fikciou. Na európskom kontinente sa vyvinuli rôzne typy feudalizmu v závislosti od podmienok. Pohľad na súčasný kapitalizmus z hľadiska jeho feudalizačných tendencií vysvetľuje nový socioekonomický model so štyrmi navzájom neoddeliteľnými prvkami: delená, resp. zdieľaná suverenita, nové triedy vládcov a ovládaných, posun na perifériu alebo marginalizácia a katastrofizmus.
1. Delená suverenita
Historici Perry Anderson a Ellen Meiksins Woodová pokladajú delenú suverenitu za kľúčový znak európskeho feudalizmu. Feudálna spoločnosť vznikla potom, čo štátna správa Rímskej ríše „ustúpila mozaike jurisdikcií, v ktorých boli funkcie štátu vertikálne a horizontálne fragmentované“. Lokálne opatrenia rôzneho druhu, vrátane zmluvných vzťahov medzi miestnymi zemepánmi a panovníkom, ako aj medzi zemepánmi a a poddanými, dopĺňali regionálnu správu. Vládu práva nahradila arbitráž. Hranica medzi zákonnosťou a nezákonnosťou bola oslabená. Politická autorita a ekonomická moc splývali, keďže feudáli získavali nadhodnotu od roľníkov prostredníctvom legálneho donútenia, veď rozhodovali vo vlastnej jurisdikcii o práve, ktoré uplatňovali voči roľníkom. Ellen Woodová píše: „Cieľom bolo spájať súkromné vykorisťovanie práce a verejnú úlohu štátnej správy, súdnej právomoci a výkonu práva“. Za neofeudalizmu sa znovu presadzuje podobný model štátnej moci: globálne finančné inštitúcie a platformy digitálnych technológií využívajú zadlžovanie štátov na prerozdeľovanie bohatstva od najchudobnejších k najbohatším. Národné štáty zasa podporujú a chránia konkrétne súkromné korporácie. Politická moc sa vykonáva zároveň s ekonomickou mocou a ako ekonomická moc, nielen prostredníctvom daní, ale aj penalizácie, exekúcie majetku, licenčných a patentových poplatkov, nerešpektujúc hranice. Ekonomická moc zároveň chráni tých, ktorí ňou disponujú, pred dosahom štátnej jurisdikcie. Desať percent globálneho bohatstva je nahromadených na offshore účtoch, aby sa majitelia vyhli zdaneniu. Mestá a štáty závisia od korporácií, ako je Apple, Amazon, Microsoft, Facebook a Google/Alphabet, ktoré akoby nadobúdali status suverénnych štátov – štátne subjekty s nimi vyjednávajú a spolupracujú aj na svoj úkor, podľa nimi diktovaných podmienok. Finančne priškrtené samosprávy využívajú na získavanie finančných zdrojov prepracovaný systém pokutovania svojich občanov, čo najväčšmi dolieha na chudobnejších. Feudálne vzťahy sa vyznačujú základnou nerovnosťou, ktorá umožňuje feudálom priamo vykorisťovať roľníkov. Perry Anderson opisuje fungovanie typického vykorisťovateľského monopolu, akým bol v stredoveku vodný mlyn, ktorý ovládal zemepán; poddaní boli povinní svoje obilie zomlieť v jeho mlyne a za túto službu museli ešte aj platiť. Roľníci síce vlastnili svoju pôdu, ale žili fakticky v podmienkach, v ktorých bol feudál suverénnym pánom procesu výroby a celého života spoločnosti. Na rozdiel od kapitalistu, ktorého zisk spočíva v nadhodnote vytváranej námezdnými pracovníkmi pri výrobe komodity, feudál získava nadhodnotu z monopolu, z renty a prostredníctvom nátlaku.
2. Noví vládcovia a ovládaní
Digitálne platformy fungujú ako moderné vodné mlyny, digitálni miliardári sú feudáli modernej doby a tisíce ich zamestnancov a miliardy používateľov sú noví poddaní. Technologické spoločnosti zamestnávajú relatívne malé percento pracovnej sily, ale ich vplyv je obrovský, keďže transformujú celé oblasti získavania, spracovania a využívania dát. Aj malý počet kmeňových zamestnancov dosvedčuje neofeudalizačnú tendenciu digitálnych technológií. Akumulácia kapitálu prebieha nie prostredníctvom produkcie komodít námezdnou prácou, ale prostredníctvom služieb, renty, licencií, poplatkov, práce vykonávanej zdarma (často pod rúškom dobrovoľnosti) a dáta sa považujú za prírodný zdroj. Samy platformy vystupujú ako sprostredkovatelia ponúkajúci priestor pre používateľov. Google umožňuje nájsť informácie v neuveriteľne kondenzovanom a meniacom sa informačnom prostredí. Amazon nám umožňuje ľahko nájsť tovar, porovnávať jeho ceny a nakupovať od zavedených aj neznámych predajcov. Uber umožňuje ľuďom zdieľať dopravné prostriedky, Airbnb robí to isté, pokiaľ ide o domy a byty. Všetko to umožňuje existencia a obeh obrovského množstva údajov. Ale platformy sa nespoliehajú len na existujúce dáta, ony ich navyše aj produkujú. Čím viac ľudí ich používa, tým sa platformy stávajú efektívnejšími, silnejšími a v konečnom dôsledku transformujú prostredie, ktorého sú súčasťou. Vykorisťujú dvojnásobne: usilujú sa o to, aby ľudia nemali inú možnosť, len ich používať (napr. moderné banky s platobnými a kreditnými kartami, mobilní operátori, spoplatnené cestné siete), ale zároveň vlastníkom poskytovali aj svoje dáta. Používatelia teda platia nielen za službu, ale aj platforme, ktorá zbiera ich údaje generované používaním jej služby. Cloudová platforma tak získava nielen rentu, ale aj údaje o používateľoch. Najextrémnejšími príkladmi sú platformy Uber a Airbnb, ktoré dobývajú rentu tým, že na externú pracovnú silu delegujú údržbu vlastného majetku, školenia a pracovné prostriedky. Auto neslúži na účely osobnej dopravy, ale na zarábanie peňazí. Podobne byt nie je miesto pre bývanie, ale na prenájom. Položky spotreby sú rekonfigurované na prostriedky akumulácie, osobné vlastníctvo sa stáva nástrojom pre akumuláciu kapitálu a dát vlastníkov platforiem Uber a Airbnb. Táto tendencia stať sa ovládaným, to znamená byť síce vlastníkom výrobných prostriedkov, ale zároveň tým, ktorého práca zvyšuje kapitál vlastníka platformy, typicky poukazuje na neofeudalizmus. Gigantické technologické platformy sú výrazne vykorisťovateľské. Ich daňové úľavy odoberajú finančné prostriedky komunitám. Ich prítomnosť zvyšuje nájomné a ceny nehnuteľností a vyháňa malé firmy a ľudí s nízkymi príjmami. Facebook a Google spolupracujú s veľmocami a zdieľajú s nimi informácie, ktoré majú štáty zo zákona zakázané zhromažďovať. Sieťové technológie sú v súčasnosti všadeprítomné, dotieravé a nie je možné sa im vyhnúť. Súčasnosť síce nie je doslova doba roľníkov a zemepánov, ale odstup medzi bohatými a chudobnými narastá, čo napomáha právny systém, ktorý chráni korporácie, vlastníkov a rentierov, zatiaľ čo ponižuje a obmedzuje pracujúcu a nižšiu triedu.
3. Posun na perfériu alebo marginalizácia.
Treťou črtou neofeudalizmu je priestorové usporiadanie spojené s feudalizmom: chránené, často rušné centrá obklopené poľnohospodárskymi územiami. Dá sa charakterizovať aj ako rozkol medzi mestom a vidiekom, mestskými a vidieckymi oblasťami, mestami a okolitým prostredím, alebo abstraktnejšie, kontrast medzi priestorom vnútri hradieb, chráneným pred vonkajším svetom, poskytujúcim bezpečie, a ohrozovaným priestorom mimo hradieb, tými, čo prosperujú a tými, čo sú vydaní napospas. Ellen Woodová píše, že stredoveké mestá boli v podstate oligarchiami, „s dominantnými triedami, ktoré bohatli na obchodných a finančných službách poskytovaných kráľom, cisárom a pápežom. Nerozlučne ovládali okolitú krajinu … a ťažili z nej bohatstvo“. Mimo miest žili tuláci a migranti, ktorí čelili neznesiteľným podmienkam a hľadali miesto na život a prácu, no až príliš často narážali na múry.
Americké vnútrozemie miestami poskytuje obraz spustnutej a dezindustrializovanej krajiny, pomníky priemyselného kapitalizmu, ktorý ich opustil pre lacnejšiu pracovnú silu. Neofeudalizmus začína intenzívnejšie využívať aj tieto oblasti Už sa tu nevyrábajú veci, ľudia sú zamestnaní v logistických centrách, termináloch, call centrách a fast foodoch. Najnovšia kniha Phila A. Neela Hinterland (Marginalizované oblasti) si všíma podobné javy v Číne, Egypte, na Ukrajine a v Spojených štátoch. Ide o oblasti s opustenými výrobnými kapacitami, zničeným životným prostredím a mestami na pokraji chaosu. Politicky sa zúfalstvo periférie prejavuje v sociálnych aktivitách, ktoré sa niekedy týkajú environmentálnych problémov (boje o zákaz frakingu a budovanie plyno- a ropovodov), inokedy aj pôdy (privatizácia a vyvlastnenie), redukcie verejných služieb (zatváranie nemocníc a škôl). Stojí za povšimnutie, ako sa rozkol medzi vidieckymi oblasťami a mestami kopíruje aj vnútri samých miest.
Prejavuje sa to tak v opúšťaní chudobných štvrtí, ako aj v procese kapitalistickej džentrifikácie privatizovanej plochy. Niektoré štvrte metropol bohatnú a čoraz viac ľudí stráca svoj domov – ako príklady slúžia San Francisco, Seattle, New York, Los Angeles. Proces marginalizácie predstavuje všeobecnú stratu schopnosti vytvárať základné podmienky pre život obyvateľov. Prejavuje sa to v rastúcom počte samovrážd, náraste úzkosti a drogovej závislosti, klesajúcej pôrodnosti, nižšej priemernej dĺžke života a v Spojených štátoch aj psychotickým sebaničením v masových streľbách, ale aj v skolabovaných infraštruktúrach, nepitnej vode a nedýchateľnom vzduchu. Marginalizácia sa podpisuje aj na fyzickom zdraví obyvateľov a na samej pôde. So zatváraním nemocníc a škôl a znižovaním počtu základných služieb sa život stáva zúfalejším a neistejším.
4. Katastrofizmus
Napokon neofeudalizmus so sebou prináša aj neistotu a úzkosť, ochromujúci pocit blízkej neodvratnej katastrofy. Je na to dobrý dôvod. Katastrofa v podobe kapitalistického prisvojovania nadhodnoty v krikľavo nerovnej spoločnosti a za vrcholiacej klimatickej krízy je reálna. Mystická neofeudálna ideológia, ktorá odráža apokalyptickú neistotu, sa formuje v novom spojení okultizmu, technopohanstva a antimoderny. Príklady sú mystický jungianizmus Jordana Petersona a mytologická geopolitika Alexandra Dugina, založená na mýtoch o Atlantíde a Hyperborei. Treba si všimnúť aj vzostup neoreakcionárov digitálneho sveta, akým je zakladateľ platformy PayPal miliardár Peter Thiel, ktorý tvrdí, že sloboda je nezlučiteľná s demokraciou. V prednáške z roku 2012 Thiel vysvetľuje súvislosť medzi feudalizmom a start-upmi: „Nijaký vlastník-zakladateľ ani generálny riaditeľ nemá absolútnu moc. Je to skôr čosi ako archaická feudálna štruktúra. Ľudia obdarúvajú vynikajúcich jednotlivcov prakticky neobmedzenou mocou, aby ich potom mohli obviňovať, ak sa veci nevyvinú správnym smerom.“ Spolu s ďalšími kapitalistami zo Silicon Valley má Thiel obavy, ako ochrániť svoj majetok pred demokratickými zásahmi, a tak obhajuje stratégiu exodu a izolácie, ako je život na mori a vo vesmírnej kolónii, kdekoľvek, len aby ustrážil svoje bohatstvo pred zdanením. V krajnom prípade prechádza kapitalizmus do radikálnej decentralizácie neofeudalizmu. Úzkosť a neistotu tých, čo sú na druhej strane neofeudálnej priepasti, nerieši ideológia, ale opiáty, alkohol a prejedanie sa, čokoľvek, čo utíšuje bolesť beznádejných, uľahčuje nekonečnú drinu. Emily Guendelsberger opisuje stres spôsobený neustálym technologickým dohľadom na pracovisku – riziko, že vás prepustia, ak meškáte čo i len pár sekúnd, nesplníte nereálne kvóty, častejšie ste sa vzdialili na záchod.. Mechanicky sa opakujúca práca, nad ktorou nemáte ani najnižšiu mieru kontroly, ale je spojená s vysokým stresom a neustálym dohľadom technológií, koreluje priamo s výskytom depresie a úzkosti. Stále sa meniace rozvrhy práce, vychvaľované ako flexibilné, nevypočitateľné princípy, na ktorých spočíva odmeňovanie, pretože krátenie miezd je všadeprítomné, to všetko stresuje, umŕtvuje. Neofeudálny katastrofizmus môže postihovať jednotlivcov, rodiny alebo komunity. Ťažko je aj vymaniť sa z katastrofy klimatických zmien, ak trvajú už niekoľko generácií.
Čo vyplýva z toho, ak považujeme súčasný kapitalizmus, ktorého hlavnou črtou je prekarizácia práce, už za postkapitalizmus, alebo neofeudalizmus?
Neofeudálna hypotéza umožňuje konzervatívcom, ako Kotkin, identifikovať, čo chcú brániť – karbónový kapitalizmus a americký spôsob života — a proti komu majú bojovať – tej časti kapitalistickej elity, ktorá sa obohacuje na úkor strednej triedy, konkrétne zelenej high-tech elity podnikateľov a ich spojencov z oblasti finančníctva. Neofeudalizmus je súčasťou aj propagandy zameranej na získanie podpory robotníckej triedy pre konkrétnu časť kapitalistických vlastníkov, a to predstaviteľov ťažby fosílnych palív, biznisu s nehnuteľnosťami a veľkopodikateľov v pôdohospodárstve. Ľavičiarom pojem neofeudalizmus umožňuje pochopiť primárny politický konflikt vyplývajúci z neoliberalizmu. Nejde o konfrontáciu medzi demokraciou a fašizmom. Hoci je toto tvrdenie populárne u liberálov, neodráža realitu — moc oligarchie skladajúcej sa z predstaviteľov bankových korporácií, mediálnych a realitných magnátov, fosílnych a technologických miliardárov. Pohľad na súčasnosť z hľadiska demokracie ohrozenej narastajúcim fašizmom odvracia pozornosť od rozhodujúcej úlohy globálne prepojeného kapitalizmu komunikačných sietí, čo oprávnene podnecuje ľudový hnev a nespokojnosť. Dlhodobé smerovanie politiky doprava je podmienené ekonomikou: komplexné siete vytvárajú extrémnu nerovnosť, distribúciu typu víťaz berie všetko alebo víťaz berie najviac. Posun doprava reaguje na toto zintenzívňovanie nerovnosti. Keď je ľavica slabá alebo zablokovaná v politickom prejave mainstreamovými médiami, ľudový hnev vyjadrujú iní aktéri ochotní zaútočiť na systém. V súčasnosti je to krajná pravica. Koncept neofeudalizmu nás teda núti konfrontovať sa s dopadom extrémnej ekonomickej nerovnosti na politiku a jej inštitúcie. Núti nás vidieť, ako miliardári hromadia bilióny dolárov aktív a uzatvárajú sa do svojich opevnených enkláv, kým z miliónov ľudí sa stávajú klimatickí utečenci a ďalšie stámilióny sa konfrontujú so zhoršenými životnými vyhliadkami a silnejúcim bojom o prežitie. Neofeudalizmus znamená aj zmenu v pracovnoprávnych vzťahoch. Sociálna demokracia je založená na kompromise medzi prácou a kapitálom. Organizovaná pracovná sila vo veľkej časti globálneho Severu vytvorila stabilnú
robotnícku triedu a vydobyla si dobré životné podmienky. Porážka práce a následná demontáž sociálneho štátu by mala raz a navždy preukázať bankrot stratégie, ktorá sa usiluje o kompromis s kapitalistickým vykorisťovaním. Niektorí socialisti sa však nevedia rozlúčiť so snom o kapitalizme s ľudskou tvárou – akoby mohli prinútiť kapitalistov, aby kapitulovali, bez ohľadu na logiku trhu, podľa ktorej sú spätné odkupy akcií atraktívnejšie ako investície do výroby. Neofeudálna hypotéza hovorí, že akýkoľvek triedny boj, ktorý predpokladá pokračovanie kapitalizmu, je mŕtvo narodené dieťa.
Kapitalizmus sa už stal niečím horším. V ekonomike dominuje v krajinách globálneho Severu sektor služieb, ktorý zamestnáva väčšinu pracovnej sily. Niektorí zisťujú, že ich telefóny, bicykle, autá a domy stratili charakter osobného majetku a stali sa výrobným prostriedkom, resp. prostriedkom na získavanie renty vlastníkov platforiem, na ktoré sú pripútaní.
Väčšina z nás bežných ľudí tvorí iba nemajetnú podtriedu, ktorá prežíva poskytovaním služieb pre ľudí s vysokými príjmami. Podľa niektorých štatistických prognóz v nasledujúcich desiatich rokoch budú najviac žiadanými povolaniami napríklad opatrovatelia, osobní asistenti, tréneri, spoločníci apod. Závislosť vládnucej triedy od obrovského počtu služobníkov – upratovačiek, kuchárov, kuriérov, skladníkov atď. — ukazuje slabé miesta, kde zamestnanci môžu vyvíjať tlak. Štrajky zdravotných sestier, pracovníkov Amazonu a iných využívajú odkázanosť bohatých a blokujú im prístup k základným životným potrebám. Ak boje pracujúcich v kapitalizme zahŕňali prednostne oblasť výroby, za neofeudalizmu je to oblasť služieb.
Napokon, neofeudalizmus je pojem, ktorý umožňuje identifikovať primárne slabosti súčasnej ľavice: najviac rozšírené ľavicové myšlienky to skôr potvrdzujú, než spochybňujú. Lokalizmus podporuje fragmentáciu. Technologické a platformové prístupy posilňujú hierarchizáciu a nerovnosť. Municipalizmus upevňuje rozkol medzi vidiekom a mestom. Dôraz na samozásobiteľstvo a prežitie akoby nebral do úvahy, že roľnícke ekonomiky nepredstavujú reálnu alternatívu nielen pre polovicu planéty, ktorá žije v mestách (82 percent Severoameričanov a 74 percent Európanov), ale aj pre milióny ľudí, ktorých vyhnali klimatické zmeny, vojna a komerčné zaberanie pôdy. Obyvatelia vidieka čelia nepriaznivým politickým, ekonomickým a klimatickým podmienkam, kvôli ktorým reálne nemôžu prežiť len na základe poľnohospodárskej produkcie. Univerzálny základný príjem je neudržateľne prežitý prístup. Sľubovaný príjem by horko-ťažko udržal ľudí v poľnohospodárskych a dezindustrializovaných oblastiach, no sotva by postačoval, aby si obyvatelia miest platili nájomné. Katastrofizmus sa stáva čisto negatívnou ideou, ktorá znevažuje nádej a snahu, akoby sa v tomto storočí vôbec nič nedalo zmeniť. Vzaté dokopy, tieto ľavicové myšlienky rozšírené v súčasnosti akoby predpokladali budúcnosť, v ktorej malé skupiny ľudí žijú zo samozásobiteľského hospodárenia a remeselnej malovýroby kdesi na perifériách miest, v enklávach survivalistov a technikov hrajúcich sa s dronmi, experimentujúcich s mestskými záhradami. Takéto zoskupenia vznikajú na základe spoločného svetonázoru, ale veci, ktoré spoločne vytvárajú, majú nevyhnutne malý, lokálny dosah. V istom zmysle sú tieto kruhy exkluzívne a elitárske: exkluzívne, pokiaľ ide o ich počet, ktorý je nevyhnutne obmedzený, elitárske, pretože ich snahy sú skôr kultúrne motivované ako realistické. Nič nie je vzdialenejšie od vízie emancipovania robotníckej triedy, ktorá je zamestnaná v rámci širokej palety platenej, nedostatočne platenej a neplatenej práce, ako súčasná ľavica. Niektorí ľavičiari vôbec popierajú nutnosť práce a šíria ideu „postwork“ (popracovnej) spoločnosti. Predstavujú si ju romanticky ako farmárčenie, ale bez znášania rizika, alebo technologickú činnosť, podobnú záľube, „nehmotnú prácu“, hoci práve teraz sa v úplnej nahote ukazuje drina práce v call centrách, nehovoriac o stresujúcom a traumazitujúcom monitorovaní stránok ako Facebook pre znepokojivý, nezákonný obsah. Tieto skutočnosti dokazujú neudržateľnosť a nereálnosť myšlienky „nehmotnej práce“. Rovnako by malo byť zrejmé, že imaginárny „postwork“ nevymaže pracovné miesta v rámci výroby a údržby infraštruktúry, širokú škálu pracovných miest nevyhnutných pre sociálnu reprodukciu a základné štruktúry štátu.
Neofeudálna hypotéza nám teda umožňuje vidieť plusy aj mínusy populárnych ľavicových myšlienok. Sú príťažlivé, lebo rezonujú so základnými potrebami súčasnosti. Sú slabé, pretože riešenie vidia v neofeudalizačných tendenciách. Rovnako ako feudálne vzťahy pretrvali za kapitalizmu aj kapitalistické výrobné vzťahy a vykorisťovanie pokračuje aj za neofeudalizmu. Rozdiel je v tom, že nekapitalistické dimenzie výroby — organizované vyvlastňovanie, nadvláda a násilie — sú také výrazné, že už nemožno tvrdiť, že na trhu práce vystupujú slobodní rovnocenní aktéri, ako to tvrdí vládnuca ideológia. Renta a zadlžovanie prinášajú rovnakú alebo vyššiu akumuláciu ako zisk, a rast produktivity práce čoraz väčšmi prevyšuje rast mzdy. Čo sa stane, keď sa stane kapitalizmus globálnym? Obráti sa do seba a generuje, izoluje a doluje podstatu ľudského života prostredníctvom digitálnych sietí a masovo personalizovaných médií. Táto kanibalizácia seba samého vytvára nových vládcov a ovládaných, obrovské majetky, extrémnu nerovnosť a delenú suverenitu, ktoré v svojom dôsledku udržiavajú a zabezpečujú nerovnosť.
Foto: Pyramída feudalizmu. Zdroj: Hegodis, Wikimedia.
