Keď sovietske ženy získali právo na interrupciu (po druhýkrát)

Po období liberalizácie po ruskej revolúcii Sovietsky zväz Stalinovej éry drasticky obmedzil právo žien na interrupciu. No v 50-tych rokoch 20. storočia získali sovietske ženy bezplatné a zákonné právo na ukončenie tehotenstva – čím získali právo voľby skôr, ako všetky ich sestry na Západe. Text Sashu Talaveru z magazínu Jacobin preložil Peter Takáč.

V dnešnom Rusku je feminizmus, rovnako ako zahraničné financie alebo internet, často považovaný za niečo, čo bolo po rozpade Sovietskeho zväzu dovezené zo Západu. V tejto súvislosti je príbeh o tom, ako sovietske ženy získali právo na interrupciu, smutným prípadom straty pamäti – zabudlo sa, že sa tu dosiahlo skôr ako v západných krajinách. Tento boj však bol dôležitým príkladom politického aktivizmu sovietskych žien – a príbehom, ktorý nám pomáha zrekonštruovať širšiu históriu socialistického feminizmu v ZSSR.

Takéto čítanie je v rozpore s dlhodobo dominantným „totalitným“ prístupom k sovietskym dejinám. To predpokladá, že ZSSR bol direktívnou entitou, v ktorej sa všetci jednoducho riadili pokynmi monolitickej strany a nič viac. Je zrejmé, že takýto nediferencovaný obraz nenecháva žiadne miesto pre históriu žien bojujúcich za svoje práva. Aj keď tento prístup čelí od 80. rokov 20. storočia silnej revizionistickej výzve, v histórii rodovej rovnosti pretrváva.

Vplyv tohto prístupu je viditeľný v štruktúre chronológie sovietskej rodovej politiky. Táto chronológia sa zameriava na hlavné zmeny politického líderstva a končí v roku 1930 zrušením ženského oddelenia Zhenotdel – vývoja, ktorý priniesol takmer úplné vylúčenie žien z politickej participácie. Pri ďalšom skúmaní ženskej agendy v sovietskej rodovej politike vidíme, že história feministického boja sa nikdy nezastavila – pretože nikdy nedosiahla úplného víťazstva.

Príznačnou je v tomto ohľade dekriminalizácia interrupcií v Sovietskom zväze v roku 1955. Platí to najmä vtedy, keď sa pýtame, čo nám táto konkrétna zmena hovorí o druhoch politickej subjektivity, ktoré umožnil dominantný sovietsky diskurz o rodovej rovnosti. Tento diskurz – podstatná súčasť sovietskeho projektu – vytvoril „sovietsku ženu“ ako politickú identitu, ktorá môže rôznymi protichodnými spôsobmi reálne slúžiť na podporu záujmov žien.

Necháme tu bokom otázku, či bola táto subjektivita očakávaným výsledkom – alebo či šla proti skutočným zámerom mužských straníckych lídrov. Namiesto toho sa zameriame na líderku Máriu Kovriginovú, ktorá bola jednou z hlavných aktérok dekriminalizácie interrupcií. V určitom zmysle bol jej životopis typický pre sovietsku nomenklatúru. Jej príbeh však tiež ukazuje, ako -napriek všetkým limitom a pokrytectvu- dokonca aj oficiálne sovietske vízie o posilňovaní žien reálne prispeli k dekriminalizácii interrupcií.

Od oslobodenia ku kriminalizácii

Interrupcie vykonávané zo sociálnych a lekárskych dôvodov boli prvýkrát legalizované v roku 1920 – vďaka čomu sa mladý sovietsky štát stal prvou krajinou na svete, ktorá takéto právo poskytla. To neznamenalo pozitívny pohľad na právo žien na voľbu. Potreba žien uchýliť sa k interrupciám sa skôr vnímala ako výsledok sociálnych podmienok vyplývajúcich z cárizmu, ktoré by s rozvojom socializmu zanikli. Z tohto dôvodu, ako ukazuje Susan Gross Solomon, ženské oddelenie nevidelo žiadny rozpor medzi propagáciou zákazu interrupcií a legalizáciou interrupcií.

„Vyhláška o zdravotnej starostlivosti pre ženy“ z roku 1920 vyhlásila nezákonné interrupcie za „vážne zlo pre spoločnosť“; trvala na tom, že rozsiahla sociálna ochrana materstva a detstva by mohla zabezpečiť „postupné vymiznutie tohto zla“.

„Vyhláška o zdravotnej starostlivosti pre ženy“ z roku 1920 vyhlásila nezákonné interrupcie za „vážne zlo pre spoločnosť“; trvala na tom, že rozsiahla sociálna ochrana materstva a detstva by mohla zabezpečiť „postupné vymiznutie tohto zla“. Keďže však „morálne prežitky minulosti a zložité ekonomické podmienky súčasnosti stále nútia mnoho žien, aby sa uchýlili k tejto operácii“, bolo potrebné ju poskytnúť ženám prostredníctvom systému zdravotnej starostlivosti, skôr ako umožniť jej pokračujúce nezákonné praktiky.

Táto liberalizácia nemala trvať dlho. V roku 1936 boli interrupcie zo sociálnych dôvodov opäť kriminalizované v prospech užšieho zoznamu medicínskych kritérií. Ženy, ktoré porušili zákaz, nielenže nezákonnou interrupciou riskovali vážne alebo horšie zranenie, ale ak pri tom boli prichytené, mohli čeliť väzeniu. Nová „Vyhláška o zákaze interrupcií a zlepšení materiálnej pomoci ženám pri narodení dieťaťa“ zdôrazňovala, že zlepšené sociálne podmienky znamenajú, že ženy už „interrupcie“ nepotrebujú – a v každom prípade si museli uchovať svoju úlohu matiek.

Ako sa v tomto texte hovorí o zrušení práv na interrupciu, „v žiadnej krajine na svete nemá žena úplnú rovnosť vo všetkých oblastiach politického, spoločenského a rodinného života ako v ZSSR. V žiadnej krajine na svete nemá žena ako matka a občan, ktorý nesie veľkú a zodpovednú povinnosť rodiť a vychovávať občanov, rovnakú úctu a ochranu pred zákonom ako v ZSSR. Iba za podmienok socializmu, kde vykorisťovanie človeka človekom neexistuje a kde je žena rovnocenným členom spoločnosti, zatiaľ čo neustále zlepšovanie materiálnej pohody ťažko pracujúcich robotníkov predstavuje zákon sociálneho rozvoja, je možné vážne viesť boj proti interrupciám prostredníctvom zákonmi, ako aj inými prostriedkami.“

Nešlo však o jedinú „stalinskú“ reformu reprodukčných práv. Po devastácii, ktorú spôsobila druhá svetová vojna, úrady predložili nový návrh na zvýšenie pôrodnosti, a to s novým Rodinným ediktom z roku 1944. Ako ukazuje Mie Nakachi, pôvodným cieľom tohto zákona (vyjadreného iba v doplnkovej poznámke) bolo zvýšenie počtu detí narodených aj mimo manželstva – čo sa považovalo za jediné riešenie rodovej nerovnováhy (t.j. relatívneho nedostatku mužov), ktorý vyplynul z vojny. Mechanizmom na dosiahnutie tohto cieľa nebolo len poskytnutie väčšej podpory ženám, ale oslobodenie mužov od akejkoľvek zodpovednosti za deti narodené mimo oficiálneho manželstva.

Na rozdiel od predchádzajúceho systému, v ktorom mali deti rovnaké práva bez ohľadu na to, či sa narodili v manželskom zväzku alebo mimo neho, zákon z roku 1944 zaviedol kategóriu slobodných matiek. Keď sa rodičia dieťaťa nezosobášili, riadok v rodnom liste pre meno otca zostal jednoducho prázdny. Podľa štatistík, ktoré predložil Nakachi, to neviedlo k očakávanému nárastu sovietskeho obyvateľstva, ale naopak. Výsledkom bolo dramatické zvýšenie počtu nezákonných interrupcií – ktoré v rokoch 1949 – 1955 spôsobili približne 4 000 úmrtí ročne – ako aj údajných „sirôt“, ktorých rodičia boli v skutočnosti stále nažive.

Feministická agenda – a jej limity

To však poslúžilo ako výzva konať. Vzhľadom na problémy s klesajúcim rastom populácie a vysokou mierou nelegálnych interrupcií boli zriadené početné medzirezortné komisie, ktorých vedúce pozície zastávali ženy. Jednou z takýchto žien bola Mária Kovriginová (1910 – 1995), odborne vyškolená lekárka a správkyňa nemocnice. Bola členkou Sovietskeho ženského protifašistického výboru, organizácie založenej v roku 1941 s cieľom propagovať medzinárodný projekt sovietskej rodovej rovnosti.

V týchto komisiách sa Kovriginová dôsledne zasadzovala za právne zmeny, ktoré sú v skutočnosti širšie ako samotné rozšírenie kritérií na legálnu interrupciu (a jeho konečnú dekriminalizáciu). Svoje návrhy však mohla presadiť až po roku 1954, keď sa stala sovietskou ministerkou zdravotníctva.

Dosiahla to nasledujúci rok zákonom z roku 1955 o zrušení zákazu interrupcií, ktorý vyhlásil, že zmenené okolnosti umožnili zrušenie zákazu. „Opatrenia, ktoré prijal Sovietsky zväz na podporu a ochranu detí a neustále zvyšovanie informovanosti a kultúry žien, ktoré sa aktívne zapájajú do všetkých sfér národného hospodárskeho života krajiny, teraz umožňujú upustenie od interrupcií zakázaných zo zákona. Dôvodom môže byť rozšírenie štátnych opatrení na podporu materstva, ako aj vzdelávanie a zvyšovanie povedomia.“

Kovriginová to dosiahla nasledujúci rok zákonom z roku 1955 o zrušení zákazu interrupcií, ktorý vyhlásil, že zmenené okolnosti umožnili zrušenie zákazu. Dôvodom môže byť rozšírenie štátnych opatrení na podporu materstva, ako aj vzdelávanie a zvyšovanie povedomia.“

Tu je pozoruhodná skutočnosť, že rovnako ako jej predchodcovia (či už legalizovali alebo kriminalizovali interrupcie), aj text Kovriginovej bol opäť orámcovaný ako ochrana materstva a detstva. Z tohto dôvodu vedci zvykli považovať zákon z roku 1955 za súčasť pro-natalitnej politiky ZSSR, ktorej cieľom bolo zvýšiť pôrodnosť. Skutočnosť, že diskusie o interrupciách v 50-tych rokoch boli úzko prepojené s výskumom životných podmienok žien a zariadení starostlivosti o deti, možno vidieť aj v socialisticko-feministickom rámci reprodukčnej spravodlivosti.

Takýto rámec (neskôr vlastnými spôsobmi rozvinutý marxistickými feministkami ako Tithi Bhattacharyová) vytvoril spojenie medzi právom rozhodovať sa a materiálnymi možnosťami dovoliť si mať deti. Preto, keď sa pozeráme na sovietsku rodovú politiku z hľadiska liberálnej feministickej agendy „práv“, nemusí to veľa ukázať, no prijatie perspektívy socialistických a marxistických feministiek nám môže pomôcť poskytnúť podrobnejší obraz.

Okrem toho, ako ukazuje Nakachi, existuje aj rozdiel medzi tým, ako sa diskutovalo o interrupciách v odbornej lekárskej komunite, vrátane samotnej Kovriginovej, a spôsobom, ktorý sa prejavil v konečnom znení zákona, ktorý predstavila Ústrednému výboru komunistickej strany. Napríklad, zatiaľ čo v diskusii v profesionálnej komunite Kovriginová tvrdila, že „Ženy by mali mať právo rozhodovať sa samy za seba“, pri formulovaní konečného zákona namiesto toho použila odôvodnenie a jazyk minulosti, a reštriktívnejšie právne predpisy.

To nám ukazuje obmedzenia ženskej agendy a možnosti zmeny dominantného diskurzu o rodovej rovnosti v Sovietskom zväze. Niektoré sily v sovietskej spoločnosti skutočne odolali zmenám – Nakachi naznačuje, že konzervatívny postoj, ktorý bol v protiklade s akýmkoľvek prejavom „práva na výber“, bol rozšírený na všetkých úrovniach vrátane Ústredného výboru.

V tomto zmysle môže byť Kovriginovej odvolávanie sa na dominantný diskurz vedomou stratégiou pomoci pri presadzovaní legislatívy, ktorú uprednostňovala. Takáto stratégia pripomína koncepciu „politiky utajenia“ vedkyne Wang Zhengovej, ktorú nasadila All-China Women’s Federation (ACWF) pri formovaní rodovej politiky pod Mao Ce-tungom. Ako hovorí Wang, pri „formulovaní silnej podpory [ACWF] voči „ústredným úlohám“ Strany štátne feministky častokrát vkladali „skrytý text“, ktorý mal za cieľ presadzovať rozmanité záujmy žien… čím feministickú agendu maskovali dominantným jazykom Strany.“

Donútené k splnomocneniu

Životopis Márie Kovriginovej, ako významný príklad ženskej politickej líderky ZSSR v 50-tych rokoch, ukazuje, ako sa aj ženy, ktoré neochotne vstúpili do politickej oblasti, môžu stať skutočnými politickými subjektmi – a presadzovať záujmy žien v sovietskom štáte.

Životopis Kovriginovej bol v niektorých ohľadoch typický pre sovietsku nomenklatúru jej generácie. Pochádzajúc z roľníctva privítala revolúciu (napokon jej starší brat bol zakladateľom miestnej boľševickej organizácie) a vo veku štrnástich rokov vstúpila do mládežníckeho orgánu Komsomolu, a pomohla vybudovať miestnu pioniersku organizáciu. Svoje profesionálne vzdelanie získala ako lekárka, ale jej kariéra sa po ukončení štúdia zmenila na správu nemocnice.

Keď počas vojny pracovala na organizovaní evakuovaných nemocníc vo svojom domovskom Uralskom regióne, všimli si ju v Moskve a dotlačili ju k prijatiu vládnej pozície. Stala sa zástupkyňou vedúceho ministerstva zdravotníctva ZSSR (1942 – 1950), ministra zdravotníctva Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (1950 – 54, RSFSR) a nakoniec ministra zdravotníctva ZSSR (1954 – 59). Zostala tiež členkou prezídia Sovietskych ženského protifašistického výboru.

Čitateľ si všimne, že som povedal, že Kovriginová bola „dotlačená“ smerom k najvyšším pozíciám – pretože takéto funkcie opakovane odmietala. Nielen, že sa pokúsila odmietnuť stať zástupkyňou vedúceho ministerstva zdravotníctva ZSSR, ale neskôr sa pokúsila ukončiť svoju funkciu ministerky zdravotníctva RSFSR, pretože mala pocit, že jej chýbajú znalosti potrebné na to, aby mohla vykonávať prácu s takýmito povinnosťami. Tak rokovala s Ústredným výborom, že bude viesť individuálny vzdelávací program, ktorý začala v roku 1952.

U ženy, ktorá je dotlačená na najvyššiu pozíciu možno takúto reakciu ľahko považovať ako určitý druh „syndrómu podvodníka“. Tento pozoruhodný príklad nám však tiež pomáha premýšľať o tom, ako by sa mohla potreba sovietskeho štátu mať ženy vo vláde – idúca v súlade s rétorikou rodovej rovnosti – považovať za formu určitého „núteného splnomocnenia“, z ktorého sa následne stala politická subjektivita.

Napokon, oficiálny ideologický konštrukt „sovietskej ženy“ ako emancipovanej a rovnocennej by sám osebe mohol vytvoriť určitý pocit splnomocnenia. Je to zrejmé z toho, ako Kovriginová vo svojej nepublikovanej autobiografii zarámcovala interrupcie ako prejav úcty sovietskeho štátu voči ženám. Tento text napísala v osemdesiatych rokoch 20. storočia, v práci, ktorá obsahovala aj kapitolu o interrupciách. Ako uviedla, „Zákaz potratov ponižoval osobnosť samotnej ženy, ovládal intímnu stránku jej života, nehovoriac o tom, že mnoho žien za ňu zaplatilo svojím zdravím a dokonca aj samotným životom.“

Medzinárodné hnutie

Je sotva prekvapujúce, že si Kovriginová osvojila sovietsku rétoriku rovnosti žien – a bola na ňu aj patrične hrdá. Koniec koncov, od začiatku štyridsiatych rokov bola zodpovedná za propagandu propagujúcu projekt sovietskej rodovej rovnosti na medzinárodnej úrovni. Tu prichádza do hry ďalší dôležitý faktor jej politizácie, a to jej aktívne zapojenie sa do práce na Sovietskom ženskom protifašistickom výbore (neskôr premenovaného na Sovietsky ženský výbor, SWC) a prostredníctvom tohto úsilia aj jej prepojenie na medzinárodné ženské hnutie.

Ako členka SWC sa Kovriginová zúčastnila rôznych medzinárodných kongresov, napríklad zakladajúceho kongresu Medzinárodnej demokratickej federácie žien (WIDF) v Paríži v roku 1945. Význam týchto kongresov pre Kovriginovú je zrejmý z úprav jej archívu, ktorý bol po jej smrti jej dcérou odovzdaný štátnému archívu Ruskej federácie.

Články Kovriginovej obsahujú artefakty z kongresov, ktoré uchovávala počas celého svojho života, napríklad brožúru z kongresu WIDF v Budapešti. Dôležitosť týchto kongresov pre Kovriginovú je zrejmá aj z toho, ako sa na ne pozerá vo svojich spomienkach – poznamenávajúc, že jej prvá cesta do zahraničia bola jej cestou na zakladajúci kongres WIDF v Paríži.

Okrem vzrušenia, na ktoré si pri takýchto cestách spomínala, poskytli tieto kongresy Kovriginovej tiež pohľad na obavy globálneho ženského hnutia – hoci sprostredkované sovietskym prekladom. Toto bolo obzvlášť pozoruhodné pri jej pozorovaní celosvetového vývoja antikoncepcie – témy, ktorá sa vrátila do ZSSR a bola nastolená počas diskusie o interrupciách.

„Štátny feminizmus“

V tomto príbehu je stále veľa detailov, ktoré je potrebné objasniť: aké ďalšie faktory umožnili takúto legislatívu, aké sily odolávali takýmto zmenám a aké súvisiace iniciatívy a diskusie boli medzi skupinou, ktorá vyvinula zákon z roku 1955 legalizujúci interrupcie.

Samotný Kovriginovej príbeh však predstavuje zaujímavý paradox pre každú diskusiu o sovietskom feminizme. V mnohých ohľadoch jej v procese jej posilnenia chýbala agenda. Uznanie tejto skutočnosti by sa zdalo byť v súlade s negatívnou charakterizáciou sovietskeho projektu rodovej rovnosti ako „štátneho feminizmu“ – t.j. ako feministickej agendy privlastnenej štátom a potom jednoducho uloženej občanom. Ako sme videli, Kovriginová bola povýšená proti svojej vôli pravdepodobne kvôli formálnemu zvýšeniu „zastúpenia“ žien vo vláde.

Výsledkom však bolo, že Kovriginová sa naozaj stala politickým aktérom, ktorý bojoval za práva žien. Ako ukazuje história mnohých ďalších právnych iniciatív pre ženy v ZSSR po druhej svetovej vojne, nebola jedinou ženou, ktorá sa ujala takéhoto postavenia.

Pokiaľ ide o hranice a pokrytectvo sovietskeho socializmu, jej vízia rodovej rovnosti umožnila určitý typ politickej subjektivity žien – subjektu, ktorý sa cítil byť splnomocnený a bol schopný podieľať sa na tvorbe politiky. Napriek všeobecnému predpokladu, že ženy po zrušení ženského oddelenia zmizli zo sovietskej politiky, aktivisti ako Kovriginová ukazujú, že ich agenda úplne nezmizla.

Foto: Členovia moskovských sovietov, komunistické a občianske organizácie prišli na stretnutie Medzinárodného dňa žien v roku 1973. Zdroj: Wikimedia.

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.