Ako tvrdí marxistický geograf David Harvey, štyridsať rokov neoliberalizmu spôsobilo, že verejnosť je nepripravená a celkom vystavená kríze verejného zdravia v rozsahu koronavírusu. Text z magazínu Jacobin preložila Ivana Komanická.
Keď sa snažím interpretovať, pochopiť a analyzovať každodenný tok informácií, pristupujem k tomu, čo sa deje, na pozadí dvoch samostatných a predsa prepájajúcich sa modelov fungovania kapitalizmu. Prvým je mapovanie vnútorných protirečení obehu a akumulácie kapitálu, keďže hodnota peňazí sa prispôsobuje profitu v rozličných momentoch (ako ich nazýva Marx) výroby, spotreby, distribúcie a preinvestovania. Toto je model kapitalistickej ekonomiky ako špirály nekonečnej expanzie a rastu. Tento model sa trocha komplikuje, ak sa naňho začneme pozerať cez prizmu geopolitického boja, nerovného geografického rozvoja, finančných inštitúcií, politík štátu, technologických zmien a meniaceho sa systému deľby práce a spoločenských vzťahov.
Tento model je ukotvený v širšom kontexte sociálnej reprodukcie (v domácnostiach aj komunitách), v neprestajne rozvíjajúcom sa metabolickom vzťahu k prírode (vrátane „druhej prirodzenosti“, ktorú pre nás predstavuje naše vybudované prostredie a urbanizácia) a vo všetkých kultúrnych, vedeckých (založených na poznaní), náboženských a iných náhodných sociálnych formáciách, ktoré ľudské spoločnosti vytvárajú v čase a priestore. Posledné zmienené „momenty“ zahŕňajú aktívne vyjadrenie ľudských potrieb, túžob, túžbu po poznaní a po význame a nikdy nekončiace sa snahy po naplnení na pozadí meniacich sa inštitucionálnych usporiadaní, politických súbojov, ideologických konfrontácií, strát, porážok, sklamaní a odcudzenia vo svete, ktorý sa vyznačuje geografickou, kultúrnou, spoločenskou aj politickou diverzitou. Tento druhý model vytvára moje pracovné chápanie globálneho kapitalizmu ako špecifickej spoločenskej formácie, zatiaľ čo prvý model je o protirečeniach v rámci ekonomickej mašinérie, ktorá ovláda túto spoločenskú formáciu na ceste jej historického a geografického vývoja.
Špirála
Keď som 26. januára 2020 prvýkrát čítal o koronavíruse, ktorý sa začal šíriť v Číne, okamžite som začal premýšľať nad dôsledkami pre globálnu dynamiku akumulácie kapitálu. Zo štúdia ekonomických modelov som vedel, že blokovanie a prerušenie kontinuity toku kapitálu vyústi do devalvácie a že ak sa devalvácia stane globálnou a hlboko nás zasiahne, bude to začiatok krízy. Uvedomoval som si tiež, že Čína je druhou najväčšou ekonomikou na svete a že sa efektívne vysporiadala so situáciou po kríze z rokov 2007-2008. Takže akékoľvek zasiahnutie čínskej ekonomiky bude mať závažné dôsledky pre globálnu ekonomiku, ktorá sa nachádza tak či tak vo vážnom stave. Existujúci model akumulácie kapitálu mal už aj bez toho, aspoň podľa môjho názoru, veľa problémov. Protestné hnutia sa objavovali takmer všade na svete (od Santiaga až po Bejrút), mnohé sa zameriavali na fakt, že dominantný ekonomický model nefunguje dobre pre masy obyvateľstva. Tento neoliberálny model sa vo vzrastajúcej miere spolieha na fiktívny kapitál, rozširovanie peňažnej zásoby a vytváranie dlhu. Tento model zároveň čelí problému nedostatočného efektívneho dopytu, ktorý slúži na to, aby realizoval hodnotu, ktorú je kapitál schopný vytvoriť. Takže ako môže dominantný ekonomický model s pokrivkávajúcou legitimitou a podlomeným zdravím absorbovať a prežiť nevyhnutný šok, ktorý môže spôsobiť pandémia? Odpoveď do veľkej miery závisí od toho, ako dlho bude trvať devalvácia a ako sa bude šíriť. Pretože ako už na to poukázal Marx, k devalvácii nedochádza preto, že sa niektorý tovar nemôže predať, ale preto, že sa nemôže predať načas.
Dlho som odmietal koncept „prírody“ ako toho, čo je vonkajšie a oddelené od kultúry, ekonomiky a každodenného života. Som zástancom dialektického a vzťahového pohľadu na metabolický vzťah k prírode. Kapitál mení enviromentálne podmienky svojej vlastnej reprodukcie, ale robí to v kontexte nezamýšľaných dôsledkov (ako klimatická zmena) a na pozadí autonómnych, nezávislých evolučných síl, ktoré neprestajne menia enviromentálne podmienky. Z tohto uhla pohľadu vlastne nejestvuje niečo ako skutočne prírodná katastrofa. Vírusy celý čas mutujú, o tom niet pochýb. Ale podmienky, v ktorých sa mutácia stane život ohrozujúcou, závisia od ľudského konania.
Zmienim dva relevantné aspekty. Po prvé, priaznivé enviromentálne podmienky zvyšujú pravdepodobnosť silných mutácií. Preto je napríklad na mieste predpokladať, že k takejto mutácii mohol prispieť nespoľahlivý systém zásobovania potravinami vo vlhkom subtropickom prostredí. Takéto systémy existujú na mnohých miestach na svete, na juhu Číny a v juhovýchodnej Ázii. Po druhé, podmienky, ktoré vytvárajú priaznivé podmienky pre rýchly prenos cez hostiteľské telá, sa do veľkej miery líšia. Vysoká hustota obyvateľstva sa zdá byť ľahkým cieľom. Je známe, že napríklad epidémia osýpok prekvitá iba vo veľkých mestských centrách, ale rýchlo odznieva v málo osídlených regiónoch. To, ako sa ľudia k sebe správajú, ako sa pohybujú, ako dodržiavajú disciplínu alebo naopak ako si zabúdajú umyť ruky, to všetko má vplyv na to, ako sa ochorenie šíri. V posledných rokoch sa ochorenia ako SARS, vtáčia alebo prasacia chrípka šíria práve z Číny alebo z juhovýchodnej Ázie.
Čína trpela aj na následky prasacej chrípky, ktorá so sebou priniesla masovú porážku ošípaných a následne zvýšenie cien bravčového mäsa. Nehovorím to všetko preto, že by som chcel obviňovať Čínu. Je mnoho ďalších miest, kde je enviromentálne riziko mutácií vírusov a ich rozširovania vysoké. Španielska chrípka v roku 1918 mohla pochádzať z Kansasu a Afrika mohla byť miestom, odkiaľ sa začal šíriť HIV/AIDS, ale určite sa odtiaľ začal šíriť West Nile a Ebola, zatiaľ čo horúčka dengue sa šíri hlavne v Latinskej Amerike. Ale ekonomický a demografický vplyv, ktorý má šírenie vírusu, závisí od existujúcich trhlín a slabých miest v rámci hegemonického ekonomického modelu.
Neprekvapilo ma teda, že COVID-19 sa objavil vo Wuhane (aj keď to, či tam má aj svoj pôvod, nie je známe). Už len lokálne efekty by boli dosť závažné. Ak vezmeme do úvahy, že ide o významné centrum výroby, boli by tu aj globálne ekonomické dôsledky (aj keď som si nevedel predstaviť aké veľké by mohli byť). Vyvstala dôležitá otázka, a to ako dochádza ku kontaminácii a prenosu a ako dlho bude nákaza trvať (kým bude vynájdená vakcína). Predchádzajúce skúsenosti ukázali, že jedným z nedostatkov vzrastajúcej globalizácie je nemožnosť zastaviť rýchle medzinárodné šírenie novej choroby. Žijeme vo vysoko prepojenom a otvorenom svete, v ktorom takmer každý cestuje. Ľudský network pre potencionálne šírenie ochorenia je široký a otvorený. Ukazovalo sa, že by nebezpečenstvo (ekonomické a demografické) mohlo trvať rok alebo dlhšie.
Po zverejnení prvých správ nasledoval okamžitý prepad akcií na globálnom finančnom trhu, ďalší mesiac však priniesol rast akcií. Správy naznačovali, že ekonomika funguje všade normálne, okrem Číny. Rozšírila sa predstava, že zažívame návrat ochorenia typu SARS, ktoré bude mať malý globálny dopad, aj keď ochorenie malo vysokú úmrtnosť a vytváralo zbytočnú paniku (ak sa na to pozrieme spätne) na finančných trhoch. Keď sa objavil COVID-19, dominantná reakcia bola opísať ho ako zopakovanie SARS, s tým, že sa preukáže, že panika bola zbytočná. Skutočnosť, že epidémia prepukla v Číne, ktorá konala rýchlo a nemilosrdne, aby ustrážila dopady, viedla k tomu, že zvyšok sveta sa k tomuto problému nepostavil správne. Že nákazu pochopil ako niečo, čo sa odohráva „inde“, čo nevidíme a nemusíme o tom ani počuť (čo bolo sprevádzané problematickými signálmi o protičínskej xenofóbii v istých častiach sveta). Víťazný úder, ktorý vírus zasadil do inak triumfálneho príbehu o raste Číny, privítali isté kruhy Trumpovej administratívy s radosťou.
Avšak naratívy o prerušení reťaze globálnej produkcie, ktoré sa objavili vo Wuhane, začali cirkulovať. Boli do veľkej miery ignorované alebo vnímané ako problém istých produktov alebo korporácií (ako Apple). Devalvácia bola lokálna a špecifická, nie systémová. Signály znižujúceho sa spotrebiteľského dopytu sa nebrali do úvahy, hoci korporácie ako McDonald´s alebo Starbucks, ktoré mali vysoké podiely na čínskom trhu, svoje prevádzky zatvorili. Čínsky Nový rok sa časovo prekryl s prepuknutím ochorenia, čo zakrylo dopady nákazy počas mesiaca január. Uspokojenie s týmto druhom vysvetlenia vôbec nebolo na mieste.
Prvé správy o medzinárodnom šírení vírusu boli sporadické a epizodické, s vážnejším priebehom v Južnej Kórei a podobných miestach ako Irán. Až prepuknutie v Taliansku prinieslo prvé reakcie. Pád burzy v polovici februára viedol do polovice marca k sérii devalvácií vo výške takmer 30 percent na burzách na celom svete.
Exponenciálny rast infekcie priniesol rad nekoherentných reakcií pod vplyvom paniky. Prezident Trump sa zahral na kráľa Knuta Veľkého, (ktorý chcel rozkazovať moru pozn. prekl.) tvárou v tvár rastúcej vlne choroby a smrti. Niektoré reakcie nemožno nazvať inak ako nezvyčajnými. Znížiť úrokovú sadzbu čeliac šíreniu vírusu sa môže považovať za nezvyčajný krok, aj keď bol tento krok zdôvodnený ako prostriedok k zníženiu dopadov na trh, nie ako prostriedok zastavenia šírenia vírusu.
Verejné orgány a celé zdravotné systémy takmer všade na svete sa ukázali byť na túto situáciu nepripravené. Štyridsať rokov neoliberalizmu v Severnej a Južnej Amerike a v Európe spôsobilo, že verejnosť je vystavená a absolútne nepripravená čeliť kríze verejného zdravia v takomto rozsahu, aj keď predchádzajúce ochorenia ako SARS či Ebola boli varovaním a priniesli viaceré ponaučenia o tom, čo je potrebné urobiť. V mnohých častiach toho, čo nazývame „civilizovaným“ svetom, národné vlády či samosprávy, ktoré tvoria prvú líniu v ochrane verejného zdravia a vo výnimočnom stave, trpia podfinancovaním vďaka politike úsporných opatrení. Tá bola vytvorená s cieľom prefinancovať daňové škrty a dotáciami podporiť korporácie a bohatých.
Korporácia Big Pharma nemá žiaden záujem o nevýnosný výskum infekčných ochorení (akým je výskum celej skupiny koronavírusov, ktoré sú známe od 60-tych rokov). Big Pharma zriedka investuje do prevencie, nemá záujem o investovanie do pripravenosti čeliť kríze verejného zdravia. O čo má záujem, je výroba liečív. Čím viac sme chorí, tým viac zarába. Prevencia neprináša zisky akcionárom. Biznis model aplikovaný na poskytovanie zdravotnej starostlivosti eliminoval nadbytočné kapacity, ktoré sú potrebné vo výnimočných stavoch. Prevencia nebola dostatočným lákadlom ani pre súkromno-verejné partnerstvá. Prezident Trump zosekal rozpočet Centra pre kontrolu chorôb (Centre for Disease Control) a rozpustil pracovnú skupinu pre pandémie v Rade Bezpečnosti rovnako ako osekal rozpočty pre celý výskum, vrátane výskumu klimatickej krízy. Ak by som zostal na úrovni antropomorfného chápania a chcel by som to vyjadriť metaforicky, uzavrel by som to tvrdením, že COVID-19 je odplatou prírody za štyridsať rokov jej hrubého zneužívania divokým neregulovaným neoliberálnym extraktivizmom.
Asi je symptomatické, že práve tie najmenej neoliberálne krajiny ako Čína alebo Severná Kórea, Taiwan či Singapur vyšli z pandémie lepšie než Taliansko, aj keď Irán do toho obrazu celkom nezapadá. A hoci už dnes máme dostatok dôkazov, že Čína zvládla SARS zle, keďže na začiatku ochorenie tajila a popierala informácie, tentokrát prezident Xi rýchlo pristúpil k transparentnému informovaniu a testovaniu, podobne aj Južná Kórea. Aj napriek tomu Čína prišla o vzácny čas (aj pár dní tu predstavuje rozdiel). Obdivuhodné ale je, že sa v Číne podarilo dosiahnuť to, že epidémia bola uzavretá v provincii Hubei s Wuhanom ako centrom a nešírila sa do Pekingu, ďalej na západ či nižšie na juh. Prijaté opatrenia, ktoré mali zabrániť šíreniu vírusu, boli nesmierne tvrdé. Je takmer nepredstaviteľné, že by ich bolo možné zopakovať pre politické, ekonomické aj kultúrne dôvody. Správy z Číny naznačujú, že starostlivosť a zavedenie opatrení mali ďaleko od toho, čo si pod pojmom starostlivosť predstavujeme. Čína a Singapur navyše pristúpili k sledovaniu osôb, ktoré narúšalo súkromie a bolo autoritárske. Ale tieto opatrenia boli nesmierne efektívne ako celok, aj keď je nutné povedať, že ak by k nim tieto vlády pristúpili o pár dní skôr, mohlo zostať žiť mnoho ľudí. Toto je dôležitá informácia: pri každom exponenciálnom raste existuje inflexný bod, v ktorom je masový nárast už celkom mimo kontroly. (Je potrebné uvedomiť si na tomto mieste znova význam masy vo vzťahu k tempu nárastu). Fakt, že Trump premárnil toľko týždňov, sa ešte len preukáže a zaplatíme zaň draho ľudskými životmi.
Ekonomické efekty sa teraz špirálovito šíria a dostávajú spod kontroly v Číne aj inde vo svete. Rozvrat v rámci reťazca korporácií a istých sektorov sa ukazuje byť systémovejší a podstatnejší než sa na začiatku predpokladalo. Dlhodobé efekty sa môžu skrátiť alebo sa môže diverzifikovať reťazec dodávateľov, môže dôjsť k posunu smerom k menej pracovne náročným formám produkcie (s obrovskými dopadmi na zamestnanosť) a k väčšiemu príklonu k umelej inteligencii. Rozvrat v rámci reťazca produkcie prinesie prepúšťanie zamestnancov alebo ich posielanie na neplatené voľno, čo spôsobí znižovanie dopytu. A znižovanie dopytu po surovinách zníži výrobu. Len tieto dopady na strane dopytu sami o sebe spôsobia recesiu.
Ale najviac ohrozené oblasti sú inde. Druh konzumerizmu, ktorý prepukol po roku 2007-2008, sa zrútil a bude mať devastačné dôsledky. Tieto druhy konzumerizmu boli založené na skrátení času konzumovania, ktorý sa blížil k nule. Záplava investícií do takých foriem konzumu mala do činenia s maximálnym využitím exponenciálne narastajúceho objemu kapitálu vo forme konzumerizmu, ktorý sa etabloval vo veľmi krátkom čase. Medzinárodný turizmus je toho vynikajúcim príkladom. Zahraničné pobyty stúpli z 800 miliónov na 1,4 miliardy medzi rokmi 2010 a 2018. Táto forma instantného konzumerizmu si vyžiadala masívne investície do infraštruktúry letísk, leteckých spoločností, hotelov a reštaurácií, tematických parkov, kultúrnych podujatí.
Tento druh akumulácie kapitálu sa teraz topí: aerolínie sú blízko krachu, hotely sú prázdne a masová nezamestnanosť v oblasti priemyslu pohostinnosti je obrovská. Najesť sa vonku už nie je dobrý nápad a reštaurácie a bary sa zavreli na mnohých miestach. Aj výdaj jedla je rizikový. Obrovská armáda robotníkov v gig ekonomike alebo v ďalších formách prekarizovanej práce je prepustená bez akejkoľvek podpory. Podujatia ako kultúrne festivaly, futbalové a basketbalové zápasy, koncerty, biznisové a iné odborné podujatia, dokonca politické mítingy v rámci volieb sa zrušili. Tieto formy zážitkového konzumerizmu založeného na „udalosti“ sa zatvorili. Úrady samospráv sa vyprázdnili. Univerzity a školy sa zavreli.
Mnohé z inovatívneho modelu súčasného kapitalistického konzumerizmu je v súčasných podmienkach nefunkčné. Túžba po tom, čo André Gorz označil za „kompenzačný konzumerizmus“ (v ktorom si odcudzení robotníci majú vyliečiť ducha vďaka dovolenke na tropickej pláži), sa oslabila.
Lenže súčasné kapitalistické ekonomiky sú zo 70 až 80 percent poháňané konzumerizmom. Konzumentská istota a sentiment, ktoré sa za posledných štyridsať rokov stali kľúčové pre mobilizáciu efektívneho dopytu a kapitálu, sa transformovali a sú riadené potrebami a dopytom. Tento druh ekonomickej energie nebol predmetom divokých fluktuácií (až na pár výnimiek ako erupcia sopky na Islande, ktorá blokovala transatlantické lety na niekoľko týždňov). Ale COVID-19 nepodporuje divokú fluktuáciu, ale obrovský pád v srdci konzumerizmu, ktorý dominoval prosperujúcim spoločnostiam. Špirálovitá forma nekonečnej akumulácie kapitálu kolabuje vo vnútri a prechádza z jednej časti sveta do inej. Jediná vec, ktorá ju môže zachrániť, je, že masový konzum sa stane znova inšpiratívnym, povstane z ničoho a zadotuje ho vláda. To si bude vyžadovať socializáciu celej ekonomiky USA, napríklad bez toho, aby sme ju označili pojmom socializmus.
Prvé línie
Existuje neškodný mýtus, že infekčné ochorenia nerozlišujú medzi triedami alebo že nemajú žiadne sociálne bariéry či hranice. Tak ako je to v prípade iných povier, aj tu je na tom niečo pravdy. V epidémii cholery v 19. storočí, bolo prestupovanie medzi triedami dostatočne dramatické na to, aby viedlo k zrodu verejnej hygieny a hnutia za zdravie (ktoré sa profesionalizovalo) a ktoré tu máme dodnes. To, či toto hnutie vzniklo s cieľom ochrániť všetkých alebo len vyššie vrstvy, nie je vždy jasné. Ale dnes nám sociálne efekty a dopady v rámci rôznych tried ukazujú niečo iné.
Ekonomické a spoločenské dopady sú filtrované cez „zákaznícke“ diskriminácie, ktoré sú všade zreteľné. Stačí, ak spomeniem, že pracovná sila, od ktorej sa očakáva, že sa postará o vzrastajúci počet chorých, je vysoko genderovo, rasovo a etnicky rozlíšiteľná vo väčšej časti sveta. Odráža fakt, že pracovná sila je založená triedne, príkladom môžu byť letiská alebo ďalšie logistické sektory.
Táto „nová robotnícka trieda“ je v prvej línii a na jej pleciach je nápor. Alebo bude riskovať nákazu koronavírusom kvôli svojmu zamestnaniu, alebo bude riskovať stratu zamestnania s tým, že zostane bez zdrojov kvôli ekonomickým škrtom spôsobených vírusom. Je tu napríklad otázka, kto môže a kto nemôže pracovať z domu. To zostruje spoločenské rozdelenie podobne ako otázka, kto si môže dovoliť izolovať sa alebo ísť do karantény (so mzdou alebo bez nej) v prípade kontaktu alebo infekcie. Presne tak, ako som to urobil v prípade nikaragujského zemetrasenia (1973) alebo zemetrasenia v Mexico City (1995), keď som hovoril o „otrasoch triedy“, podobne postupovanie COVID-19 vykazuje všetky známky triednej, gendrovej a rasovej pandémie.
Zatiaľ čo snahy zmierniť šírenie sa pohodlne zaobaľujú do rétoriky, v ktorej „sme v tom všetci spolu“, prax, predovšetkým na úrovni národných vlád poukazuje na nie celkom čisté motivácie. Súčasná robotnícka trieda v USA (ktorá pozostáva predovšetkým z afro-američanov, latino žien a mužov a pracujúcich žien) čelí nepríjemnej voľbe nakaziť sa v mene starostlivosti a podržať dôležité miesta pre zásobovanie (ako potraviny) otvorené, alebo sa stať nezamestnaným bez benefitov (medzi ktoré patrí aj zdravotná starostlivosť). Platený personál (ako ja) pracuje z domu a poberá plat tak ako predtým, zatiaľ čo manažéri a riaditelia spoločností lietajú v súkromných lietadlách a helikoptérach.
Pracovná sila vo väčšine sveta bola dlhodobo socializovaná a vychovávaná ako vzorné neoliberálne subjekty (to znamená obviňovať seba alebo Boha, ak niečo prestalo fungovať, ale nikdy si nepripustila, že problémom by mohol byť kapitalizmus). Ale aj vzorné neoliberálne subjekty musia vidieť, že na reakciách na túto pandémiu je niečo v zásade chybné.
Dôležitá otázka je: ako dlho to potrvá? Možno viac než rok a čím dlhšie to potrvá, tým viac tu bude devalvácie vrátane devalvácie pracovnej sily. Určite porastie nezamestnanosť a dostane sa na úroveň tridsiatych rokov 20. storočia, ak neprídu masívne intervencie štátu, ktoré budú musieť ísť proti neoliberálnemu modelu. Okamžité dôsledky pre ekonomiku rovnako ako pre spoločenský život sú obrovské. Ale nie všetky sú zlé. Ak uznáme, že súčasný konzumerizmus začal prekračovať všetky hranice, tak hraničil s tým, čo Marx označil za „nezdravý konzum, nadmernú spotrebu, naznačujúc obrat k monštruóznemu a bizarnému, k záhube celého systému“.
Bezstarostnosť tejto nadmernej spotreby hrala veľkú úlohu v zhoršení životného prostredia. Zrušenie letov, radikálne zamedzenie dopravy a pohybu mali pozitívny dopad na množstvo emisií skleníkových plynov. Kvalita ovzdušia vo Wuhane sa radikálne zlepšila, podobne ako v mnohých amerických mestách. Ekoturistické miesta budú mať čas zotaviť sa od turistických topánok. Labute sa vrátili do benátskych kanálov. Ak sa nadmerná a nezmyselná spotreba ohraničí, môže to mať dlhodobé priaznivé dôsledky. Menej mŕtvych na Mount Evereste je dobrá vec. A hoci to aj nikto nepovie nahlas, demografická krivka vírusu môže mať vplyv na demografickú pyramídu s dlhodobými dôsledkami na preťažený systém sociálneho zabezpečenia a budúcnosť „priemyslu sociálnej opatery“. Každodenný život sa spomalí a pre niektorých ľudí to bude požehnanie. Ak bude tento výnimočný stav trvať dlhšie, navrhované pravidlá spoločenského styku a odstupu môžu viesť ku kultúrnym posunom. Jediná forma konzumerizmu, ktorá z toho určite bude profitovať je to, čo nazývam „Netflixovou“ ekonomikou, ktorá obsluhuje „binging“.
Na ekonomickom fronte boli reakcie podmienené tým, aké formy riešenia krízy sa podporovali po roku 2007-2008. Ide o ultra-voľnú monetárnu politiku, záchranu bánk, doplnenú o dramatický nárast konzumu masívnou expanziou infraštruktúrnych investícií v Číne. Práve posledne zmienené nemožno zopakovať v požadovanom objeme. Balík záchranných opatrení v roku 2008 sa sústredil na banky, ale zahŕňal tiež de facto znárodnenie General Motors. Je možno dôležité pripomenúť, že čeliac nespokojnosti robotníkov a kolabujúcim trhovým požiadavkám, tri veľké automobilové podniky Detroitu zatvárajú, aspoň dočasne.
Ak dnes Čína nemôže zopakovať svoju úlohu z rokov 2007-2008, potom sa bremeno riešenia aktuálnej ekonomickej krízy presunie do USA a v tom nakoniec spočíva obrovská irónia: jediný druh opatrení, ktorý bude fungovať ekonomicky aj politicky, je omnoho socialistickejší ako by mohol navrhnúť Bernie Sanders a tieto záchranné programy budú musieť byť realizované pod záštitou Donalda Trumpa, pravdepodobne pod maskou Making America Great Again.
Všetci republikáni, ktorí tak vehementne bránili záchrane bánk v roku 2008, budú musieť priznať svoju porážku alebo sa vzoprieť Donaldovi Trumpovi. A ten, ak má aspoň trocha rozumu, zruší voľby z dôvodu výnimočného stavu a tak deklaruje, odkiaľ berie legitimitu súčasný americký prezident, aby zachránil kapitál a svet od „vzbúr a revolúcie“.
David Harvey je profesorom antropológie a geografie na Graduate Center of the City University of New York. Jeho posledná kniha je The Ways of the World.
Foto: Pohľad na informačnú tabuľu v New Yorku ohľadom nových správ okolo koronavírusu, ktorý sa ďalej šíri Spojenými štátmi. Zdroj: Cindy Ord / Getty.
