Ekonomika

V súčasnosti sa už technológie pravdy nezameriavajú na poznanie objektívnej pravdy, ale pokúšajú sa ju vytvoriť a reprodukovať prostredníctvom diskurzívnych praktík a rituálov s cieľom získať podporu verejnosti.

Milan Kuruc založil občianske združenie Pracujúca chudoba, v ktorom sa spolu so svojimi kolegyňami a kolegami usilujú riešiť problémy a presadzovať záujmy zamestnancov na Slovensku. O ťažkostiach, s ktorými sa pritom stretáva, ale aj motiváciách a plánoch do budúcnosti sa s ním rozprával František Gajdoš.

Ich prítomnosť v médiách nie je zásadný problém, za problém je možné považovať ich hegemonický prístup, zväčša bez uvedenia do kontextu a bez poskytnutia priestoru pre protiargumenty a iné názory. Problémom je aj nezverejňovanie financovania think tankov a ich prípadného konfliktu záujmov pri vyjadrovaní sa na rôzne témy.

Faktom je jedno: Slovensko prišlo neschopnosťou vlády o viac ako miliardu eur, ktorú v tomto najťažšom čase mohlo použiť na pomoc firmám, ľuďom a boju proti COVIDu. Táto miliarda nám ostala v inom európskom programe, a ten s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme schopní stihnúť vyčerpať – a teda o ňu naozaj prídeme aj celkovo. Bez veľkej nadsázky možno zhrnúť: Babráctvo nás pripravuje o prácu a živobytie. Babráctvo nás oberá o možnosť návratu k normálnemu životu. Babráctvo dnes dokonca aj zabíja.

Peter Kremský, ako bývalý šéf Podnikateľskej aliancie Slovenska sa nikdy netajil svojim odporom k odborom a kolektívnym zmluvám, takže takýto krok z jeho strany bol úplne logický. Nelogické však je, že 86 poslancov vládnej koalície túto zmenu pokojne, bez otázok, odhlasovalo.

Keď sa autom, bicyklom, alebo v MHD presúvame po cestách, ktoré postavil štát a samosprávy, tak nikde, okrem diaľníc, sa nevyberá poplatok za ich užívanie. Keď voláme  na tiesňové linky zadarmo, hoci aj túto službu musí niekto musí zaplatiť. A takýchto „drobných“ služieb štátu, ktoré nám poskytuje zdarma, je veľké množstvo a aby sme nemuseli platiť za každú zvlášť, tak preto platíme dane.

Neoliberálni teoretici, propagátori a apologéti spravidla odmietajú štátne zásahy a spoliehajú sa na akúsi „vyvolenosť“ a samoregulovateľnosť trhu. A to všetko v rámci entuziastického motta „Individualizovať zisk a socializovať stratu“.

Svet sa mentálne aj vedecky už dávno posunul a vedomosti získané v letných školách demagógie (pardón „ekonómie“), niekedy v „divokých deväťdesiatych“ už dávno nie sú aktuálne.

Internetoví vtipkári za veľkou bublinou GameStop roku 2021 pravdepodobne prídu o kopu peňazí. No spravili svetu veľkú službu tým, že nám pripomenuli totálnu zbytočnosť akciového trhu, inštitúcie, ktorá neslúži inému cieľu ako obohatiť malý počet ľudí, ktorí si to nezaslúžia.

Ako to, že bohaté korporácie a finanční kapitalisti vyšli z pandémie na rozdiel od bežnej populácie vo veľmi dobrom zdravotnom stave?

Insitné snahy o premaľovanie čierneho obrazu na ružovo by boli možno aj úsmevné, ak by slovenskí novinári tak ochotne nesadali na lep sladkých rečí zástupcov korporácií.

Otázka preto neznie, či doprava zdarma áno alebo nie, otázka znie, akým spôsobom presunieme obyvateľov Slovenska z individuálnej dopravy do verejnej? V prvom rade však treba konečne poslať aj na Slovensku na smetisko dejín neoliberalizmus, ktorý dávno stroskotal.

V roku 2021 čaká odbory na Slovensku nadmieru ťažký rok. Bude to tlak mnohých faktorov vyplývajúcich nielen z búrlivej minulosti, ale aj z toho, akým spôsobom sa postavia ešte búrlivejšej budúcnosti.

Slovensko aktuálne stojí na rázcestí a musí si vybrať, ako naložiť s celým daňovým a odvodovým systémom. Na zmeny však treba mať nejakú víziu. Ako celý systém nastaviť tak, aby naň nedoplácali chudobní?

Zisky firiem ako Amazon, Adidas či Zara a bohatstvo ich majiteľov vznikajú hlavne z toho, že poriadne nezaplatili svojich zamestnancov, a ignorovaním faktu, že ich výrobky vyrábajú otrocky nejakí chudáci na opačnom konci sveta.

Je potrebné si uvedomiť, že kapitál a práca, čiže zamestnávatelia a zamestnanci, sú v prirodzenom konflikte a antagonistickom vzťahu, keďže primárne záujmy oboch skupín sú odlišné, sú nimi zisk vs. mzda. Sociálny dialóg je kultiváciou tohto konfliktu a ponecháva ho v latentnom stave so snahou vyhnúť sa jeho priamej demonštrácii. Pre to, aby sa tento konflikt nestal pre spoločnosť deštruktívny, a teda pomyselný zápas bol vyrovnaný, potrebujeme silné organizácie pracujúcich.

V ekonomicko-mediálnom diskurze Slovenska dlhodobo prevláda nerovnováha a jednostrannosť. Publikácia poukazuje na to, akým spôsobom je vytváraná a udržiavaná dominancia pravicového ekonomického názoru.

Investície do vzdelávania napríklad zlepšujú zdravotné vyhliadky ľudí, schopnosť získať lepšiu prácu či zvýšenú mieru inovácií a následne vyššie príjmy do štátneho rozpočtu, no nemajú taký populistický náboj ako nákup stíhačiek či zníženie daní.

Ani vlády, ktorých členom Mikloš bol, neurobili nič, aby úpadok vo vzdelávaní zastavili alebo zvrátili.

Tomáš Profant poukazuje na nedávne pomerne radikálne kritické výroky o kapitalizme, ktoré zazneli z liberálnej scény a dáva ich do kontextu tejto scény.