V závere knihy Výklad snov spomína Freud sen, ktorý sa prisnil otcovi, keď dával pozor na svoje dieťa. To mu v ňom vyčítalo nedbalosť pri strážení jeho lôžka: „Otče, čo nevidíš, že horím?“ Zatiaľ čo spal, prevrátená svieca pri jeho posteli vznietila požiar.
Komentár Kto nás to budí? vyšiel na Pravda.sk
Tento sen sa vymyká Freudovej teórii, podľa ktorej má predĺžiť spánok spiaceho. Ako to, že ho podnietil k prebudeniu? Jacques Lacan prichádza s pozoruhodným vysvetlením, ktoré poopravuje pôvodný predpoklad. Čo ak bolo účelom sna zbaviť otca výčitiek za synovo nešťastie, a pred traumatizujúcou predstavou mu umožniť uniknúť do reality?
Reč mladej aktivistky Grety Thunbergovej na ekonomickom fóre v Davose vyvolala u svetových lídrov podobné znepokojenie. Problém globálneho otepľovania a urgentnú potrebu zastaviť ho prirovnala k horiacemu domu. Za vinníkov tohto stavu označila „firmy a politikov, ktorí si boli dobre vedomí, že obetúvajú neoceniteľné hodnoty za nepredstaviteľné množstvá peňazí.“ Minulý rok na rovnakom mieste zhodnotila, že strašenie ani panika nezabrali: po tom, ako najmocnejší aktéri vyzvali k nezúfaniu, vrátili sa k svojim biznisom – ďalej poskytovali dotácie fosílnemu priemyslu a ťažili zdroje prispievajúce k otepľovaniu Zeme.
V minulosti sa otepľovanie planéty síce vždy striedalo s ochladzovaním, no za posledných 30 rokov k nemu dochádza omnoho rýchlejšie, ako doposiaľ. Od predindustriálnej doby sa koncentrácia CO2 v atmosfére zvýšila o polovicu a metánu až dva a polkrát. Topia sa ľadové pokrývky (Grónsko) zvyšujúce hladinu morí, čo môže spolu s množiacimi sa hurikánmi vyháňať z domovov obyvateľov pobrežných oblastí, kde žije 10% svetovej populácie. V dôsledku toho by sa do pohybu mohla dať až miliarda utečencov unikajúcich pred nepriazňou počasia.
Na to, že svet je v plameňoch, zatiaľ čo my spíme, dôrazne upozorňuje nielen Greta, ale i hnutie Extinction Rebellion (Vzbura proti vyhynutiu). Za dva roky dokázali spraviť z otepľovania politickú agendu, čo sa iným environmentálnym skupinám nepodarilo za štvrťstoročie. Taktikou narušovania bežného života občanov, zamedzujúcej im napríklad v návrate do práce upozorňovali na hroziacu ekologickú katastrofu. Nástup pandémie, ale i neúspech niektorých akcií im dali priestor premyslieť ďalšiu stratégiu boja, ako zabrániť klimatickému kolapsu a rozpadu spoločnosti.
Je pochopiteľné, že hneď ako sa objavia vážnejšie spoločenské krízy, mnohí politici dajú namiesto hľadania hlbších príčin prednosť návratu do starých koľají. Po útoku na Svetové obchodné centrum pred 20. rokmi, po finančnej kríze, či teraz pri pandémii bol ich recept rovnaký: vrátiť sa k zarábaniu, nakupovaniu, a zvyšovaniu HDP, prípadne recyklovaniu a iným malým činnostiam, ktoré nás majú majú zbaviť viny za (ich) nečinnosť. Počúvajúc správy z celého sveta o požiaroch a povodniach takmer biblických rozmerov je zrejmé, že veci nemôžu pokračovať tak, ako doteraz. Je nutné nájsť spôsoby ako reorganizovať naše životy na kolektívnej, nie individuálnej úrovni.
V knihe Za príncípom slasti sa Freud pozastavoval nad tým, že niektoré predstavy na nás pôsobia traumatizujúcejšie ako realita. Katastrofy ako je vojna nám nedávajú zmysel, pretože ich nevieme zaradiť do zvyčajného diania. Napriek tomu, že nerozumieme ich príčinám, sú vedľajším produktom nášej spoločnej, mravenčej činnosti. Na to, aby sme zmenili ich dôsledky, potrebujeme vedome zasiahnuť do diania a preradiť ho na inú koľaj.
Pred rozpadom prírody sa nedá unikať do karantén alebo atómových krytov dlhodobo. Potrebujeme čeliť našim vlastným snom o nekonečnej a nadmernej spotrebe. Inak sa prebudíme do pekla.
Zdroj foto: Pxhere.
