Lockdown je jediná príčetná možnosť, ale čo po ňom?

Matovičov vypínač – black out (pripomínajúci viac slová speváka kapely The Doors Jima Morrisona o vytriezvení) – vo svete známy iba ako lockdown – uzamknutie, je jediná príčetná možnosť ako ukončiť tápanie s neznámym vírusom. Pýtať sa však nemáme len prečo áno či nie, ale aj – čo po ňom?

„Actually I don’t remember being born, it must have happened during one of my black outs.“ Jim Morrison

Matovičovi možno vytknúť čokoľvek (a je mi osobitne zábavné, že s ním súhlasím), avšak krajine, Európe a svetu rútiacemu sa do (nielen ekonomickej) záhuby toho veľa racionálneho neostáva. Nápad s lockdownom je z nich však ten, čo dáva najviac logiky. Nemyslím, si, že som jediný, komu na myseľ princíp uzavretia prišiel ako najvhodnejší ešte pred tým, ako ho postavil do verejnej diskusie, a preto som tieto dni pozorne sledoval, aké argumenty proti nemu kto verejne postaví pri hľadaní správnej odpovede. Z nich som však započul skutočne len pár, ktoré naozaj stáli za zamyslenie.

Čo je želaný stav?

Na základe matematických modelov pre Slovensko sme najskôr hovorili o tom, že 10. júna budeme mať súčasne chorých 500.000 ľudí (so symptómami 300.000). Podľa toho najnovšieho hovoríme o 5. júli a (iba!) v tento deň 170.000 súčasne chorými ľuďmi. Je navyše tiež otázne, či boli tieto modely správne napočítané, ak prvý z nich rátal s koeficientom nákazlivosti rovným 4 (jeden človek v priemere nakazí 4 ďalších) a ten druhý už iba s koeficientom 1,65 (keď vo svete bol priemer 1,9 až 4 toho istého ukazovateľa). V prvom prípade sme parameter udali v čase, keď sme už všetci nosili rúška a zavreli školy – teda ten prehnane najhorší; a v druhom až príliš optimistický, a to najmä vo chvíli, keď sme otvorili tie povestné záhradkárstva a poslali sme žiakov a dôchodcov, aby sa spoločnou cestou v MHD-čkach zastavili v školských jedálňach po svoje obedy. Navyše čísla posledných dní boli skresľované nízkym počtom testovaných osôb a podľa počtu hospitalizovaných sa odhadovaný počet nakazených nehýbal okolo 3, či 4 stoviek ale až 1.600 nakazených. Z toho dôvodu skôr očakávam niečo v strede medzi nimi, a to aj iba za matematikmi očakávaného predpokladu, že voči chorobe je možné získať imunitu (!), čo vôbec nemusí platiť.

Oba modely hovoria o tom, že nákazu budeme mať v našom spoločenstve dlhé mesiace, a to nielen že nezvládnu zamestnávatelia (a to ani so súčasne nastavenou podporou štátu), ale aj štát samotný začne už naozaj ťahať ku dnu, pričom to budú len financie na ukončenie epidémie a nie ešte ďalšie, potrebné stimuly na jej zabehnutie.

Zároveň tieto modely veľmi silno počítajú s možnosťou, že človek, ktorý nákazu raz dostal, už ňou viac neochorie. Fakty z Wu-chanu však hovoria o získaní imunity len v 10% prípadov a zároveň je to veľmi odvážne tvrdenie, podobné tomu Johnsonovmu, vyhlasovať takéto niečo o chorobe, ktorú ľudstvo doteraz nepoznalo a nevie, aké má atribúty. Voči chrípke sme predsa za celý čas žiadnu imunitu nezískali.

„V horšej variante, že nás spasí už jedine vakcína, ktorá však môže neprísť nielen o rok a pol, ale aj o mnoho neskôr – nakoľko jej zloženie je nám samozrejme nateraz neznáme – slovom – čakanie na zázrak.“

Keď však čítame medzi riadkami, tak v prvom modeli hovoríme, že budeme mať za celé toto obdobie dokopy celkovo okolo 1 milióna chorých a v druhom možno cez pol milióna. Aká je úmrtnosť ochorenia? Päť precent? Dve percentá? Čo to znamená v absolútnych číslach? V prvom modeli a tých najpozitívnejších číslach (2%), by sme čakali 20.000 mŕtvych Slovákov, v tom druhom už „iba“ 10.000 mŕtvych. A či to tak bude? Všetci dôverne poznáme naše vyrabované a rozpredané zdravotníctvo. Príbeh prvej obete, ktorá umrela pár hodín po prepustení z nemocnice so zápalom pľúc, tento priebeh načrtol zatiaľ možno iba symbolicky.

Týmto všetkým smerujeme iba do „riešenia“ polročného, či dokonca ročného útlmu, ktorý prinesie tisíce obetí, výrazný ekonomický útlm, zadĺženie štátu a v konečnom dôsledku aj tak iba v jedinej dobrej viere, že nadobudneme imunitu. V horšej variante, že nás spasí už jedine vakcína, ktorá však môže prísť nielen o rok a pol (reálnych odhadov jej kvalifikovaného otestovania pred spustením), ale aj o mnoho neskôr – nakoľko jej zloženie je nám samozrejme nateraz neznáme – slovom – čakanie na zázrak.

„Je trúfalé pri takomto popise vyhlásiť, že lockdown je sociálnym experimentom, keď stav bez neho ním je omnoho viac.“

Polovičné riešenia núdzovej selekcie a tzv. chirurgických uvoľnení môžu obete priniesť rovnako – zomierajú aj ľudia inak zdraví a mladí, a nedá sa vylúčiť nákaza slabších – navyše, koho každého odselektujeme? Každého s akoukoľvek chronickou chorobou vylúčime z rodinného kruhu do samoizolácie? A na ako dlho? A čo ak aj títo ľudia budú musieť z urgentného dôvodu opustiť svoju karanténu a výjsť do super infikovaného sveta? Aj v tomto prípade budeme čakať len na vakcínu.

Nezabúdajme tiež na časovanú bombu výbuchu epidémie v osadách, ktoré by nateraz voľné lôžka v nemocniciach zaplnili veľmi krátko na to.

Je trúfalé pri takomto popise vyhlásiť, že lockdown je sociálnym experimentom, keď stav bez neho ním je omnoho viac.

Ako by lockdown vyzeral?

Terajšia celosvetová pandémia nie je rozsahom rozšírenia zďaleka porovnateľná so SARSsom, či Ebolou spred pár rokov. Obmedzenia v celom svete a jej zásah je tak skôr porovnateľný s vojnou. Počas druhej svetovej boli ľudia v niektorých úsekoch vojny odkázaní na prídel 100, či 150 gramov chlebu na osobu a deň. V obkľúčenom Leningrade boli od 1941 milióny ľudí 3 roky bez, či s občasným zásobovaním potravinami. Počas bombardovania by tiež nikomu nezišlo na um chodiť z bunkra na prechádzky do lesa. Oproti naším dedom, ktorí šli na front, sa od nás žiada iba ostať sedieť na gauči. Pre rozmaznanú zlatú generáciu, ktorá dostala všetko zadarmo, je niekedy aj toto mnoho. Život sa však mení, a tak ako bol pred pár dňami na počudovanie človek s rúškom, tak je tomu napočudovanie dnes človek bez neho.

Aby mal lockdown efekt, musíme hovoriť o uzavretí na 50 dní až 2 mesiace. Sú totiž nakazení bez symptómov, ktorí by inak chorobu po uvoľnení znova priniesli do spoločnosti. Inkubačná doba trvá do 14 dní, potom nasleduje času choroby a čas ďalšej nákazlivosti po jej skončení. Najnovšia americká zdravotná štúdia hovorí o potrebe trvania takéhoto uzamknutia na 44 dní.

Po jeho ukončení by sme ďalšie týždne fungovali v podobne obmedzenom režime ako dnes do doby, kým by niekoľko dní po sebe boli všetky testy negatívne. Hranice by boli hermeticky uzavreté a priechod by malo iba zásobovanie a obmedzený obchod, ktorého ľudské zdroje by museli byť zodpovedne vybavené ochranou. Ak by nákaza predsalen znova vypukla, bolo by nutné reagovať od prvého dňa rázne tak, ako sme zareagovali niekde až po viac ako týždni od jej prepuknutia u nás – opätovným obmedzením škôl, práce a používaním rúšok.

Dozor nad zákazom vychádzania a zásobovanie obyvateľstva by zastrešila armáda, polícia, hasiči (ktorá by sa prestriedala a následne zotrvávala v karanténe), a to vrátane liekov, či špeciálnych potravín pre najrôznejšie choroby s diétou ako celiakia a pod. Venčiť zvieratá by bolo možné v najbližšom okruhu domu. Fungovala by základná infraštruktúra a udržiavali by sa v zábehu nevyhnutné stroje, ktoré nie je možné odstaviť. Ich personál by sa vystriedal v karanténe rovnako ako záchranné zložky.

Vyhlásenie uzamknutia by prišlo zo dňa na deň, aby sa zamedzilo panike.

Ekonomika

Sulík patrí k predstaviteľom kritiky, ktorá hovorí, že naša ekonomika by padla na dno – bližšie to však nešpecifikuje. Pellegrini k tomu dodal, že by firmy stratili svoje trhy a nahradil by ich niekto iný. Ak v matematických modeloch dnes čakáme len najhoršiu vlnu, ktorá ešte len príde o 3 mesiace (!) a bude istý čas trvať, tak tento stav nebude ekonomike o nič lepší – firmy pri súčasnej podpore štátu krachnú tak či tak. Máme si počkať na Sulíkom navrhovaných 1.000 umretých ľudí denne? To snáď nemyslíme vážne! Aký efekt má žiť teraz v extrémne oklieštenej ekonomike a napokon, keď dôjdeme do zúfalej situácie vtedy zaviesť lockdown? Čo vtedy spôsobí tomu predchádzajúca niekoľkomesačná agónia a jej následné uzamknutie a koľko členov našej vlastnej rodiny dovtedy stratíme? 

„Nebude opak pravdou, že ak sa ako prvá krajina zotavíme, tak získame výhodu pred celým zvyšným svetom, a budeme to práve my, kto tieto prázdne trhy následne s časovým náskokom obsadí?“

Prídeme naozaj o trhy? A aké? Kupuje dnes niekto vo svete autá? Ako to, že si Volkswagen mohol dovoliť už teraz zavrieť fabriku a prísť o uvedené kontakty? A v dnešnej situácii pribrdzenej ekonomiky o trhy neprichádzame tak či tak? Nebude opak pravdou, že ak sa ako prvá krajina zotavíme, tak získame výhodu pred celým zvyšným svetom, a budeme to práve my, kto tieto prázdne trhy následne s časovým náskokom obsadí? Nebudeme tiež v pozícii Číny, ktorá zabezpečuje zdravotným materiálom celý zvyšok sveta? USA nás len pred pár dňami požiadala o dodávku unikátneho prístroja pľúcnej ventilácie v počte 55.000 kusov. Zisk z tejto záchrannej operácie však bude tiež musieť ísť z veľkej časti štátu, ktorý sanuje celú ekonomiku, a nie súkromníkom, či už v podobe špeciálnej dane, alebo štátneho podniku.

A ak by aj opak bol pravdou – je lepšie mať 10, či 20.000 mŕtvych?

Jedna z kritík hovorí o otvorenosti ekonomiky voči zahraničiu. Kým však bude kríza všade vo svete, trhy v zahraničí nám beztak prajné nebudú. Zavlečeniu nákazy by zabránili opatrenia na hraniciach so zásobovaním.

Riziká – Superprenášač

Keďže v diskusii nezaznel žiaden z argumentov, ktorý mohol zmysel lockdownu poprieť, našli sme nejaké sami. Jedným z nich bol problém pacientov bez symptómov – z toho dôvodu by boli 2 či 3 týždne absolútne nedostatočné, nakoľko sa dokázalo, že nákaza sa šíri už aj z vyliečených pacientov niekoľko ďalších dní.

Druhým bola vec, o ktorej doteraz nebolo počuť nikoho hovoriť, avšak na stole môže byť otázka, či pri chorobe, ktorú nepoznáme, nemôžu existovať superprenášači, ktorí sami chorobu ani symptómy nemajú a prenášajú ju so sebou týždne, mesiace, či roky. Podobne ako je tomu pri HIV a AIDS.

V takom prípade je lockdown zbytočný a našou jedinou záchranou je prežiť do objavenia vakcíny. Tohto človeka zrejme nikdy nedokážeme vysledovať. Riešením by mohlo byť rozsiahle testovanie po skončení lockdownu. Za 2 mesiace zúženého objemu testovania by sme vedeli ušetriť 60 x 3.000 (sľubovaných) testov, ktoré by sme v tejto chvíli mali jednorazovo využiť naplno, aby sme toto riziko znížili.

Ako by zareagoval svet?

Už dnes sme dávaní za príklad toho, ako vírus zvládame. Rúška doteraz nenosia hromadne Nemci. Španielsky premiér dokonca ani v tejto chvíli nenosí rúško. Je dosť pravdepodobné, že by k opatreniu pristúpili postupne aj ďalšie krajiny a problém s hermetickým zabezpečením hraníc by bol o to efektívnejší.

Anketa a príbeh o zodpovednosti autorít

To, čo krajina v núdzi potrebuje zo všetkého najmenej je nerozhodnosť a autoritu, ktorá nerozhodnosť prezentuje. Dnes jeden deň vláda uvoľní otvorenie obchodov a zavedie obedy pre žiakov a dôchodcov, ktorí sa spoločne stretnú v MHD a na druhý deň hovoríme o Matovičovom black oute. Ako úplnú bodku za tým všetkým vyhlási premiér deň po otvorení jedální, že jeho takýto krok ministra prekvapil… Čo sa vo vedení krajiny teraz vlastne deje? Ak o ňom rozhodol minister bez diskusie, ako to, že ho premiér naďalej akceptuje?

„Môj názor sa nezmenil, chcel som ťa len naučiť tomu, čo je to prevzatie zodpovednosti za svoje rozhodnutia.“

Akú má však v tomto všetkom váhu hlasovanie neinformovaného človeka v ankete, ktorý sa v poslednej chvíli rozhodne, či je za alebo proti? A keď je takých neinformovaných a náhodne sa rozhodujúcich ľudí dostatočne veľa, je to podklad pre suverenitu ľudu a jej záujem? Samozrejme tu majú Matovičovi kritici úplnú pravdu a ide o ďalší jeho teatrálny kúsok, ktorým sa chce ukázať, ako ten jediný, kto bude zastupovať záujem ľudí, a ktorým on sám hrá viac hru o silu svojej moci a popularity. Napokon to však možno Matovič navrhol aj preto, že krok s nikým nekonzultoval a vopred sa obával kritiky, pre ktorú si tak nechal zadné dvierka.

Známy je však iný príbeh: Keď sa na sklonku milénia v Rusku rozhodovalo o tom, či sa spustí záchranná akcia na vytiahnutie atómovej ponorky Kursk z morského dna, ktorá napokon skončila úspešne, dôveroval Putin iba jednému radcovi z krízového štábu – staručkému armádnemu generálovi – architektovi ponorky, ktorý ho pred rokovaním presvedčil, že to možné je. Následne na zasadnutí krízového štábu dal Putin o otázke hlasovať – každý člen štábu bol však proti. Proti návrhu bol aj staručký generál. Posledné slovo tak ostalo na Putinovi, ktorý po preglgnutí situácie nariadil ponorku vytiahnuť z dna. Po skončení rokovania sa Putin generála spýtal, prečo mu predtým povedal tak a na hlasovaní hlasoval naopak, a či sa medzitým jeho názor zmenil – ten mu odvetil len toľko: „Môj názor sa nezmenil, chcel som ťa len naučiť tomu, čo je to prevzatie zodpovednosti za svoje rozhodnutia.“

Čo po lockdowne a po kríze?

Štát bude táto kríza stáť veľa. Na tieto výdavky však netreba hľadieť až tak uprene. Problémy budú v každej krajine na svete. Náš dlh patrí v Únii medzi jeden z najlepších. Reči o údajnej prázdnej špajze sú preto nemiestne a opäť hrajú len na nôtu hľadania zadných vrátok pred neinformovanou verejnosťou. Teoreticky je podľa Keynesa správne šetriť v dobrých rokoch na zlé časy, prakticky to nieže nerobilo Slovensko, ale nerobí to azda žiadna krajina na svete, s výnimkou Nórskeho ropného fondu.

Ekonómovia z INESS-u v priamom prenose chvália Nemcov, že po hypotekárnej kríze zaviedli zvýšené odvody, z ktorých dnes štát platí kurzarbeit, hoci celý ich ostatný život doteraz kričali, že naše dane a odvody máme, práveže, znižovať…

Vo svete, v ktorom sme si po zániku welfare state zvykli krajiny všetku záťaž klásť na pracujúcu chudobu, nás nič optimistické nečaká. Nádej nám však prináša spravodlivá rovnosť koronavíru.

Ak použijeme peniaze z eurofondov (4,5 miliardy), zrušíme objednávku stíhačiek (1,6 miliardy) a ďalšej zbrojárenskej techniky a transportérov (1,2 miliardy), výstavby „slávnych“, ročne stavaných 10 km diaľnic (0,5 miliardy), či fondu na podporu bývania (0,2 miliardy), dokážeme takto len zo súčasného rozpočtu bez zadĺženia nájsť 8 miliárd eur na sanovanie krízy. Mimo toho je však určite možné v rozpočte nájsť aj iné – na tento čas – neužitočné položky. Ďalších 6 miliárd nám v tejto chvíli ponúka ako lacnú pôžičku ECB. K dispozícii sú tiež 2 miliardy z Eurovalu. Toto sú zdroje, s ktorými môžeme teraz počítať – spolu teda aspoň 16-17 miliárd eúr. Po skončení lockdownu budú naďalej najviac potrebovať pomoc firmy orientované na zahraničie, aby obnovili svoje vzťahy. Podnikatelia orientovaní dovnútra krajiny budú môcť fungovať znova naplno.

Nápis na stene londýnskej ulice

Vo svete, v ktorom sme si po zániku welfare state zvykli krajiny všetku záťaž klásť na pracujúcu chudobu, nás nič optimistické nečaká. Nádej nám však prináša spravodlivá rovnosť koronavíru. Údajní tvorcovia hodnôt odrazu ostávajú v štychu a dlhoch bez tých, čo tieto hodnoty naozaj v zamestnaní dennodenne vytvárajú a tých, ktorých dopyt ostane v prípade zastavenia, či spomalenia ekonomiky, nevyužitý. Bohatým a celebritám sa nákaza nevyhýba a umierajú naň presne rovnako ako penzisti s minimálnym dôchodkom, ktorých dnes už v Taliansku a Španielsku ani nezapájajú na pľúcnu ventiláciu. Toto je dôvod na uvedomenie si vzájomnej závislosti bohatých od zvyšku spoločnosti. Štát dnes zrazu každý žiada o svoju záchranu, ale v dobrých časoch tolerujeme úniky v daňových rajoch, znižovanie podielu bohatých na chode spoločnosti, či ospevujeme „menej štátu“ a namiesto morálnej zodpovednosti platiť dane iba neustále omieľame mantru konkurencieschopnosti.

Ak však aj dnes musíme pomáhať dokonca aj tým najsilnejším (majiteľ Amazonu a najbohatší človek planéty Jeff Bezos požiadal o pomoc!), je našou legitímnou požiadavkou dožadovať sa toho, aby sa po odoznení krízy zase oni čo najviac podieľali na sanovaní zadĺženia štátu. Slovenská pracujúca chudoba už nemá kam ustupovať. Nezarába nad svoje pomery, ako sa nám snažil opäť nedávno nahovoriť znovuobživlý „reformátor“ Mikloš. Totiž, lepší dôkaz ako štatistika – ktorá nás dnes mimoriadne ťahá ku dnu – že 63% našej populácie nemá úspory vo väčšej výške ako jeden plat, hoci HDP z roka na rok rastie, na jeho vyvrátenie, nejestvuje.

Pravicová vláda, ktorá nás však s najväčšou pravdepodobnosťou čaká, je tomuto stavu najmenej priaznivá. Majme sa preto na pozore, ak miesto progresívnych daní budeme po odoznení krízy čoraz viac počúvať o tzv. „reformách“. Na náznaky na priam hyenistické zneužitie krízy na trvalé zhoršenie pomerov zamestnancov sme už totiž narazili aj v dnešných dňoch – napríklad pri pokuse prepašovať s krízou nijak nesúvisiace saskárske podnikakteľské kilečko, či pôvodné radikálny návrh na zníženie platov zamestnancov na 60% „z akože nechcene uniknutého“ zoznamu predsedu finančného výboru parlamentu. K rovnakým opatreniam patrí aj opatrenie č. 7, ktoré na údajnú prvú pomoc boja s krízou používa totálne neadresné odrátanie daňovej straty z roku 2014 (!), ktorá pošle do basy Kočnerovi 100 miliónov eur a podobné neadekvátne a nehorázne čiastky J&T, či Pente, zatiaľ čo krachujúcemu Decodomu vyčítame, že žiada 2 milióny mesačne… Viesť úvahy, že si toto opatrenie naporýchlo „niekto u niekoho“ objednal, je v tejto chvíli nepodstatné.

Na opätovný rozbeh ekonomiky budeme po zvládnutí epidémie potrebovať viac ako inokedy Keynesove a Krugmanove rady o tom, ako dať prácu firmám a zamestnancom budovaním nemocníc, škôl, diaľnic a bytov a zároveň žiadať, aby aj bohatá časť spoločnosti priložila poriadny kus svojho majetku k zodpovednosti za celú krajinu.

Lockdown nie že nie je ideálne riešenie, ono je dnes jediné príčetné riešenie.

Titulný obrázok s CC licenciou Jimma Morrisona z flickr.
Make the rich pay for covid 19 fotografia z Londýna z Facebooku Jorge Martin

____________________________________________________________________________________

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 20 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 3 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.