Fašizmus sa aj v ľavicových kruhoch používa často len ako nadávka. Slúži na diskvalifikáciu súpera alebo ako označenie hmlisto definovaných charakteristík, ktoré je možné pozorovať u rôznych pravicových až krajne pravicových hnutí.
Problém spočíva v tom, že ako pri mnohých iných pojmoch, aj jeho význam je neurčitý a ľudia ho používajú intuitívne a tak sa podobá pôvodnému improvizačnému procesu vzniku jazyka: je to dôkaz živého jazyka v živom pojme. Naproti tomu existujú aj mnohé ideologické definície fašizmu.
Podľa definície, ktorou sa budem riadiť, je fašizmus populárne hnutie alebo režim, ktorého hlavnou charakteristikou je deštrukcia inštitúcií republikánskeho zriadenia a militantná a brutálna represívna agresia voči rôznym ľavicovým a robotníckym hnutiam. Na tejto definícii zakladám svoju analýzu súčasnej situácie.
Dnešná krajná pravica až na známe výnimky (Jobbik, ĽS-NS) nie je fašistická. K tomu jej chýbajú dve najzákladnejšie charakteristiky fašizmu – paramilitantná organizácia s odhodlaním použiť k politickým cieľom akékoľvek násilie a otvorený anti-parlamentný program s cieľom zriadenia diktatúry. Súčasne by sme ale nemali príliš zotrvávať na starých definíciách fašizmu a označiť nejaké hnutia ako fašistické, až keď spĺňajú všetky charakteristiky talianskeho fašizmu spred takmer sto rokov. Nemali by sme vylúčiť možnosť, že sa takéto hnutia budú v budúcnosti do tohto smeru vyvíjať. Je treba si byť vedomý tejto reálnej možnosti a tiež mať na pamäti, že doterajší vývoj politického spektra v posledných štyridsiatich rokoch sa uberal neustále doprava.
Čo ak sa naozaj dnešné krajne pravicové hnutia v budúcnosti pretvoria v skutočný militantný fašizmus? Okrem zdesenia musí prísť aj reflektovanie toho, že na takýto vývoje zjavne nie sme pripravení.
Fašizmus z materialistického hľadiska
Aby bolo možné fašizmus plne pochopiť, je treba opustiť čisto ideovú analýzu a pozrieť sa naň z pohľadu štruktúr vtedajšej moci, vtedajšieho sociálneho, politického a ekonomického systému a jeho krízy: skrátka analyzovať fašizmus materialisticky a z ľavicového pohľadu. Ako na to poukazujú napríklad vyjadrenia vtedajších kapitalistických médií, s fašizmom flirtovali vládnuce triedy v mnohých krajinách. Fašistické hnutie totižto bojovalo proti socialistickým a komunistickým robotníckym hnutiam, ktorých úspech mohol viesť k reálnemu zvrhnutiu vtedajších nerovných triednych vzťahov a vlády menšiny.
Fašizmus prebral časť rétoriky a agitačného charakteru od radikálnej ľavice, čím zmiatol veľkú časť pracujúcich. Od toho čerpal väčšinu svojej sily. Oficiálne sa postavil voči kultúre kapitalizmu, dekadencii moderny a prezentoval buď tretiu cestu alebo „národný socializmus“. V praxi jeho hlavnými nepriateľmi bola politická ľavica a robotnícke hnutie. V Taliansku jeho prvými úlohami a úspechmi bolo násilné zničenie robotníckeho hnutia pár tisíckami ozbrojených skupín a následné otvorenie cesty korporativistického kapitalizmu, ktorý bol prezentovaný ako tretia cesta voči domnelým súperiacim systémom prvého a druhého sveta. Cesta, ktorou sa dostal k moci nacizmus v Nemecku, predstavovala zrušenie Komunistickej strany, následné prehlasovanie sociálnej demokracie a ich vyhnanie.
Prví väzni v koncentračných a pracovných táboroch v roku 1933 boli práve komunisti, socialisti a demokratická opozícia. Zatiaľ čo malá časť NSDAP to myslela so socializmom vážne, v roku 1934 bola odstránená a nacistické Nemecku ostalo až do konca vojny štáto-kapitalistickým systémom. Socializmus ako pojem sa stal eufemizmom pre šovinistický nacionalizmus a Volksgemeinschaft. Ako v Taliansku, tak aj v Nemecku bol režim podporovaný veľkou časťou domáceho kapitálu a vládnucej triedy a takisto aj medzinárodného kapitálu, ktorí sa tešil vojnovej výrobe, investičným možnostiam a takmer úplnému zničeniu odborov. Ďalšie prípady v Španielsku a v iných štátoch ukazujú, že fašistické diktatúry boli skoro univerzálne zriadené na obranu kapitalistického poriadku v čase, kedy by pokračujúca relatívna sloboda viedla k revolúcii alebo revolúcia už bola realitou, ktorú bolo treba zničiť.
Prípad talianskeho nástupu fašistov k moci ukazuje, ako robotnícke hnutie na túto brutálnu reakciu nebolo takmer vôbec pripravené. Podobne bolo nepripravené takmer vždy, no v prípade Talianska stačilo malej hŕstke (max. 20 tisíc) ozbrojených zločincov zničiť miliónové hnutie PSI a PCI (Talianska socialistická strana a Talianska komunistická strana), ustanoviť dvadsaťročnú diktatúru, po ktorej nasledovala vláda kresťanských demokratov podporovaná tajnými organizáciami praxou nie nepodobnými tým fašistickým (pozri napr. Propaganda Due).
Liberálny šovinizmus
Príklad Nemecka a Rakúska zasa ukázal chybu týchto hnutí a strán, keď sa v oboch prípadoch vedenie sociálnej demokracie, napriek tomu, že pracujúci boli ozbrojení, rozhodlo nezahájiť občiansku vojnu. Tieto príklady potom liberálnych teoretikov Loewensteina a Speiera doviedli k strašidelným záverom, keď tvrdili, že k ochrane „demokracie“ (parlamentný poriadok s kapitalizmom) je potrebné zriadiť militantné organizácie polície, armády a tajných služieb, ktoré tento poriadok budú ochotné brániť rovnakými prostriedkami ako fašisti a to proti ľavici, ako aj pravici. V srdci tejto teórie stál tisícročia prežívajúci triedny šovinizmus, ktorý tvrdil, že veci zákonov a ústavy sú príliš komplikované, aby mohli byť ponechané ľudu. Loewenstein tvrdil, že keď sa ľuďom prezentujú iné než liberálne riešenia, jednajú „emotívne“ a treba im buď poskytnúť ústupky alebo pomoc prostredníctvom ideologickej indoktrinácie a manipulácie, ako na to poukázal Edward Barney opisujúcu propagandu v demokratickej spoločnosti ako public relations.
Tento liberálny šovinizmus, ktorý je základnou súčasťou každej triednej spoločnosti, v podstate tvrdí, že liberálny republikánsky poriadok je treba brániť a udržať proti vôli ľudu, lebo ľudia nie sú odborníci a sú príliš jednoduchí, aby pochopili, že je pre nich tento poriadok lepší. Táto teória však v praxi viedla, pravdepodobne aj proti zámeru jej autorov, k efektívnemu začleneniu fašistických a krajne pravicových hnutí a ideológie do štátnych štruktúr v USA a k využívaniu fašistických taktík k udržaniu „demokracie“, najmä v obrane pred miestnymi ľavicovými hnutiami v Latinskej Amerike.
Táto história, ktorá je dodnes vďaka úsiliu propagandistického priemyslu verejnosti takmer neznáma, ale v rámci ktorej sa USA v podpore fašizmu prinajmenej nepriamo podieľali na politických genocídach a politickej represii podľa Chomskeho presahuje aj éru stalinizmu. Všetky tieto príklady ukazujú, že ľavica aj dnes, tak ako v minulosti, je nepripravená na prípadný nástup fašizmu, ktorého prvou úlohou by bolo fyzické zničenie ľavice. Spomalený nástup fašizmu je daný aj tým, že zatiaľ taká ľavica, ktorá by svojou hrozbou pre vládnucu triedu vytvorila nutnosť násilnej reakcie, neexistuje. No bolo by chybou myslieť si, že tieto metódy sú iba vecou minulosti.
Súčasné tendencie v krajne pravicových hnutiach zatiaľ neukazujú náznaky takéhoto vývoja. Oproti ére spred osemdesiatich rokov dnešní voliči krajnej pravice by vo veľkej väčšine takýto vývoj, ktorý by šiel cestou ozbrojeného boja a zničenia parlamentných štruktúr, zrejme nepodporili. Preto je dôležité snažiť sa aj internacionálne osloviť týchto voličov, ktorí častokrát zastávajú šovinistické pozície z dôvodu chýbajúceho zastúpenia v oficiálnom verejnom priestore a z dôvodu nedostatku dôslednej analýzy kapitalizmu.
Pre uskutočnenie skutočnej spoločenskej diskusie a politizácie verejnosti by bolo nutné do veľkej miery porušiť sociálne normy občianskej spoločnosti a uskutočniť reálnu socializáciu: eliminovať fenomén echo chambers a izoláciu politických a sociálnych skupín medzi sebou. Takáto diskusia, v ktorej by sloboda prejavu a priestor v tradičných médiách bol otvorený aj širšiemu spektru ideí, by dokázala zastaviť a možno aj zvrátiť rast krajnej pravice.
Na druhej strane sa netreba báť nazvať hnutia, ktoré vykazujú všetky počiatočné prvky fašizmu pravým menom a nelegitimizovať ich používaním pojmov ako „pravicový populizmus“ alebo „alt-right“ alebo akceptáciou ich šovinistických a rasistických pozícií. Napríklad hnutie „alt-right“ v USA vo svojom šovinizme a etnocentrizme vykazuje všetky aspekty protofašizmu. S menšinovými prúdmi, ktoré sú úplne otvorene nacistické (Richard Spencer) a spolu s vysokou občianskou podporou (približne 60 miliónov) má blízko k zbraňovej loby. Existuje potenciálna hrozba, že sa tieto hnutia premenia v skutočné fašistické bandy zabijakov. Pre takú možnosť je potrebné si uvedomiť, že polícia a armáda nás pred nimi neochránia. Či k tomu ale naozaj dôjde, je vecou budúcnosti a tá leží v rukách ľudí.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: redhope
