Čo si myslieť v roku 2016 o priamych zahraničných investíciách na Slovensku? Zažili sme éru, keď sme ich závideli našim susedom, zažili sme éru, keď sme ich našim susedom preberali, zažili sme ich boom a zažili sme aj krízu. Splnili zahraničné investície svoje sľuby, alebo v skutočnosti nesľubovali nič iné, než globálny kapitalizmus so všetkými jeho výhodami i neduhmi?
Na tieto a podobné otázky hľadajú odpovede autori a autorky pod vedením editorského týmu z Európskeho odborového inštitútu v knihe Zahraničné investície vo východnej a južnej Európe po roku 2008: Naďalej nástroj rastu?. Kľúčovým zistením je, že „zlatá éra“ priamych zahraničných investícií sa skončila. Ich prísun sa výrazne spomalil a nedá sa očakávať, že by malo dôjsť k obnoveniu objemov, aké sem prúdili pred rokom 2008. Zároveň spomaľuje ekonomický rast a začína sa éra konsolidácie existujúcich investícií. Nestavajú sa nové fabriky na zelených lúkach, ale korporácie, ktoré tu pôsobia, reinvestujú zisky, aby zväčšili a modernizovali svoje prevádzky.
Zisky sú kľúčové
Zisky sú však kľúčovým prvkom pre zhodnotenie pôsobenia nadnárodných korporácií na periférii Európskej únie. To, čo dnes vidíme, by nás nemalo nijak prekvapiť. Firmy na Slovensku neinvestovali, aby tu zvyšovali zamestnanosť, ale aby zarobili peniaze. Hoci zisky niekedy v regióne v podobe reinvestícií ostávajú, ich veľká časť skončí vo vreckách akcionárov v západnej Európe (a inde). Ak investície v minulosti vytvárali prebytok na finančnom účte, dnes presun ziskov z Východu na Západ naopak vytvára deficit. Toto platí do menšej miery aj o priemyselných investíciách, napríklad v automobilovom sektore.
Tu však dobre vidieť ďalšie problémy spojené so zahraničným vlastníctvom. Petr Pavlínek z Univerzity v Nebraske síce poukazuje na neschopnosť socialistických podnikov konkurovať na svetových troch, zároveň však zdôrazňuje, že v južnej a východnej Európe sa len opakuje scenár z iných okrajových regiónov západnej Európy a Kanady zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vo všeobecnosti výskum a vývoj a výroba s vysokou pridanou hodnotou ostávajú koncentrované v krajinách jadra a k povestným pozitívnym vedľajším dôsledkom jednoducho nedochádza. Periféria sa tak špecializuje na rutinnú priemyselnú výrobu a naďalej konkuruje najmä cenou práce.
Jej kľúčový význam je dobre vidieť vo vyhrážaní sa zamestnancom, ktoré zaznieva na Západ od nás, u nás i na východ od nás. Pri nemeckých zamestnancoch sme to my, kto konkuruje svojou cenou. K presun celej výrobnej jednotky Audi z nemeckého Ingolstadtu do maďarského Györu došlo potom, ako nemeckí zamestnanci neustúpili požiadavkám na väčšiu flexibilitu a nižšie mzdy. Naopak, od nás počas krízy do Rumunska odišli napríklad výrobcovia káblov, pre ktorých bola naša cena práca jednoducho privysoká na to, aby tu mohli ostať a byť ziskoví. V Rumunsku sa zas zamestnancom vyhrážajú presunom výroby do severnej Afriky.
Slovensko je pritom špecifickým prípadom tým, že používa spoločnú európsku menu. Tá je pre investorov atraktívna, pretože znižuje riziko kurzových zmien. Zároveň ale slovenskej vláde euro neumožňuje jednostrannú devalváciu, ktorú nedávno využili v Česku. Znížením ceny práce tak síce zvýšili atraktivitu pre investorov, ale zároveň znížili životnú úroveň ľudí zamestnaných týmito investormi.
Dobiehanie Západu?
Štatistika nám pritom ukazuje, že k zmenšeniu mzdových rozdielov v priemyselnej výrobe medzi Nemeckom a krajinami Vyšehradskej štvorky síce došlo, a zamestnanci u nás už nezarábajú desatinu nemeckých miezd ako v roku 1996, ale o niečo viac ako pätinu, avšak počas krízy bol zaznamenaný opakovaný nárast tohto mzdového rozdielu. Trend sa teda môže kedykoľvek otočiť, ale, čo je horšie, samotné mzdové dobiehanie je jednoducho pomalé a týmto tempom bude trvať mnoho dekád, než slovenskí zamestnanci v priemysle dosiahnu úroveň ich západných kolegov.
Povestné dobiehanie Západu je nespochybniteľným cieľom autorov a autoriek. Východná a južná Európa by sa mala snažiť tú západnú dobehnúť nielen v mzdách, ale najmä v hrubom domácom produkte. Paradigma „pokroku“ v strednom prúde naďalej dominuje, hoci je stále zrejmejšie, že planéta nemá kam rásť. Nielen to, ťažko predstaviteľné je tiež, že vzdelávanie nejakým spôsobom celej periférii Európy zaistí presun, či vznik výroby s najvyššou pridanou hodnotou a zásadne tak zmení medzinárodnú deľbu práce.
Hoci je teda publikácia európskych odborov kvalitná a užitočná pre empirické údaje, ktorými kriticky vstupuje do diskusie o priamych zahraničných investíciách v južnej a východnej Európe, ostáva uväznená v sociálno-demokratických predstavách o postupnom pokroku v medziach súčasného ekonomického systému. Ekologická kríza, brutálne vykorisťovanie v krajinách globálneho Juhu a obrovská celosvetová nerovnosť však vyvracajú tieto predstavy a poukazujú na potrebu úplne iných riešení.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Foto: ilustračné, Zdroj: Flickr, Autor: Mark Hillary
