Pokiaľ nejde iba o marketing, tak by nový pohľad nastavenia daňového mixu mohol priniesť viac progresívnej spravodlivosti. Diabol sa však skrýva v detailoch. Aj z toho dôvodu je nutné hovoriť o úskaliach a správnom nasmerovaní majetkového zdanenia.
Rok od nástupu novej vlády sa začalo intenzívnejšie hovoriť o podobe daňovej reformy. Jej vlajkovou loďou má byť zvýšenie zaťaženia majetku, ktoré by malo doprevádzať zníženie daní z príjmu (zvýšením nezdaniteľnej položky jednotlivcov a znížením daní/odvodov na strane zamestnávateľa). Prijatie zákona sa očakáva ku koncu tohto roka a uplatňovanie až od roku 2023.
Deklarovaným cieľom je zachovanie neutrality zdanenia – tj. že z pohľadu štátu nedôjde ani k zníženiu, ani k zvýšeniu celkového výberu na daniach. Cieľom by tak malo byť zvýšenie spravodlivosti medzi jednotlivými výbermi, a zároveň pri znížení daní z príjmu – podpora aktivít a podnikateľských investícií.
Majetkové dane sú naozaj vhodným priestorom pre uskutočnenie zmien v daňovom mixe. Dlhodobo na to poukazujú štatistiky OECD, ktoré roky upozorňujú Slovensko na tento nevyužitý priestor. V priemernej krajine EÚ sa na majetkových daniach vyberie 1,6% HDP, zatiaľčo u nás iba 0,4%. Zrejme z tohto porovnania pochádza aj zámer ministerstva financií o strojnásobenie súčasných platieb. Ako však dodáva riaditeľ Rady pre rozpočtovú zodpovednosť V. Novysedlák – priemer v Únii navyšujú najmä vysoké zdanenia vo Francúzsku a V. Británii (údaje o priemere sú z roku 2019, kedy bola Británia súčasťou EÚ), a preto za smerodajnejší údaj odporúča medián, ktorého ekvivalent by sa rovnal iba zdvojnásobeniu súčasných slovenských daní.
Zámer cieliť pozornosť na majetkové dane je vo všeobecnosti správny svojou adresnosťou. Stav, ktorý platí dnes určuje približne rovnakú miestnu daň na panelákový byt, ako aj na vilu v luxusnej štvrti. Hlavným faktorom, ktorý sa pri jej určení berie do úvahy, je rozloha nehnuteľnosti v metroch štvorcových. Súčasné paušálne nastavenie tak z hľadiska pomeru zdaňuje chudobnejších vlastníkov dokonca viac ako bohatších.
Teória je fajn, prax však prináša problémy
V teórii je to všetko pekné. Prax však prináša viacero komplikácií. Ako určíme cenu každej nehnuteľnosti (Slovensko má okolo 2 miliónov bytových jednotiek)? Čo s nehnuteľnosťami, ktoré medzičasom výrazne stúpli na hodnote a vlastník si nemôže so svojimi príjmami dovoliť platiť vysoké dane? Pritom však nemusí ísť len o problémy dôchodcov. Treba tiež brať do úvahy špecifiká slovenského realitného trhu, kde na rozdiel od západných krajín prevažuje vlastníctvo nad prenájmom – zvýšenie dane teda priamo zasiahne viac ľudí, ako keď sa podobná reforma konala na západe. Ak pôjde ruka v ruke zníženie priamych daní, naozaj ho chudobnejší pocítia tak, že po započítaní zvýšenia daní z nehnuteľností im klesne daň z príjmov viac alebo aspoň vyrovnane? A ak sa oba zákony nebudú schvaľovať súbežne, nestane sa že jedným zákonom sa dane zdvihnú a na druhý (ktorý by mal dane znížiť) už nebude politická vôľa, napríklad pre zadĺženie štátu kvôli pandémii?
Pokusom o rozšírenie zdanenia nehnuteľností sa zaoberal Smer v rokoch 2012 a 2017. V oboch prípadoch od pohnútky napokon upustil. Hlavným problémom je vytvorenie tzv. cenovej mapy. Aby bolo možné takúto mapu vytvoriť je potrebné zbierať údaje o všetkých uskutočnených transakciách s nehnuteľnosťami, čo by samozrejme bolo realizovateľné pomocou katastra so súbežným prispôsobením legislatívy. Tu vznikajú dve ďalšie zložitosti – sú oblasti, kde je príliš málo prevodov, aby bolo možné cenu určiť a sú prípady, kedy nehnuteľnosť nie je prevádzaná za trhovú hodnotu, čo bude tieto údaje skresľovať. Cenovú mapu ponukových a realizovaných cien za mnohé roky medzičasom vyvíjala pre spolupracujúce realitné kancelárie asociácia NARKS (www.cmn.sk), ako aj Realitná únia. Objektívna cenová mapa však môže mať v istých prípadoch aj niekoľkoročné oneskorenie.
Rovnako tak za boháčov nemožno považovať dôchodcov, ktorí neraz aj vlastnými rukami v 60., či 70. rokoch stavali dvojgeneračné domy v očakávaní, že ich budú v budúcnosti zdieľať so svojimi deťmi, ktoré sa však presťahovali napokon inam. Ako budú chránené záujmy týchto skupín?
Ak by sme sa cez tieto nedostatky dokázali dostať, stále nám vyvstávajú podobné problémy, aké sa riešili aj v minulosti. Čo s domami, ktoré medzičasom výrazne stúpli na hodnote a ich majitelia by vzhľadom na svoje príjmy, či dokonca dôchodky neboli schopní tieto zvýšené dane platiť. V tejto súvislosti sú uvádzané nemilé príklady z USA, kedy sa ľudia museli vysťahovať zo svojej ulice, v ktorej prežili celý život, len kvôli zvýšenej dani z nehnuteľnosti, prípadne pre stratu zamestnania. Rovnako tak za boháčov nemožno považovať dôchodcov, ktorí neraz aj vlastnými rukami v 60., či 70. rokoch stavali dvojgeneračné domy v očakávaní, že ich budú v budúcnosti zdieľať so svojimi deťmi, ktoré sa však presťahovali napokon inam. Ako budú chránené záujmy týchto skupín?
Odpoveďou na tieto otázky by mala byť možnosť nasčítania daňového dlhu danej nehnuteľnosti, ktorá by bola splatná pri jej predaji. Budú mať však takúto možnosť iba dôchodcovia (o ktorých sa výlučne hovorí v tejto súvislosti), alebo každý kto o to požiada, kto to bude pociťovať ako záťaž ku svojím príjmom? Hlavný analytik Realitnej únie V. Kubrický sa v takom prípade obáva aj straty transparentnosti a porovnateľnosti cien v prípade, že by sa daňový dlh prenášal na nového kupujúceho. V skutočnosti by však podľa nášho názoru mechanizmus práve z týchto dôvodov smeroval k úhrade dlhu na strane predávajúceho, iste však bude tento proces dolaďovania istý čas trvať. Kubrický však ďalej tiež správne upozorňuje na problém „povestnej poslednej kvapky“, ktorá by mohla vznikať pri dostupnosti bývania bežných ľudí. Teda tým, ktorým príjem ledva vystačí na splácanie hypotéky a nákladov na bývanie a ponovom by k nim pribudla aj zvýšená daň, ktorú už dokonca označujú niektorí analytici ako akýsi druh „nájomného“ voči štátu.
Okrem dane z vlastníctva nehnuteľnosti je však v hre spomedzi majetkových daní opäť aj daň z prevodu a z dedičstva nehnuteľnosti, ktoré v roku 2004 zrušil Mikuláš Dzurinda. Daň z dedičstva je opäť jednou z ideí, s ktorými sa stotožňuje ľavicové videnie sveta. T. Piketty pomocou neho v Kapitáli porovnáva úroveň jednotlivých spoločností, v ktorých príjmy z práce jednotlivca počas života hrajú väčšiu alebo menšiu rolu v porovnaní so zdedeným majetkom a Komunistický manifest dokonca dedenie chcel zakázať úplne. V praxi však tými najviac pripravenými subjektmi je možné tieto dane poľahky obísť.
Jedným z pozitívnych dôsledkov by naopak mohla byť aj znížená motivácia skupovania bytov na účely investovania, ktorá prispieva svojou časťou ku zvyšovaniu dopytu, a teda aj nedostupnosti cien bývania bežným ľuďom. Príznačne tomu svedčí aj nadpis s témou súvisiaceho príspevku realitnej asociácie NARKS: „Heger chystá krakena – daň z nehnuteľností“. Zvýšená daň však môže byť až úplne vykompenzovaná zvyšovaním cien súkromných nájmov, keď investičný majiteľ prenesie tieto platby na svojich nájomcov, k čomu by z dlhodobého hľadiska mal trh následne smerovať. To samozrejme opäť ukrojí z dostupnosti bývania, respektíve zníženia objemu nákupného koša bežných ľudí.
Progresívne zdanenie od pravicovej vlády – nepôjde len o marketing?
A ak áno, tak prečo by sa potom vôbec mali tieto dane dvíhať chudobnejším vlastníkom a nestačilo by teda iba zvýšiť dane bohatším vlastníkom?
Ak by sme všetky vyššie uvedené problémy dokázali vyriešiť, tak na celej tejto téme je azda najkurióznejšie to, že pri poctivom prístupe by malo ísť o ľavicové riešenie daňového mixu, čo zjavne nie až tak koreluje so zložením vlády, ktorá ho má navrhnúť. Vyvstáva teda otázka, či slová o vyvážení zvýšenia majetkových daní znížením priamych daní, nebudú len hrou na príťažlivý marketing a či spomínané razantné zvýšenie týchto sadzieb naozaj chudobným vykompenzuje zníženie daní z príjmov? A ak áno, tak prečo by sa potom vôbec mali tieto dane dvíhať chudobnejším vlastníkom a nestačilo by teda iba zvýšiť dane bohatším vlastníkom?
Iste, aj za takých okolností, môže mať nepriamy vplyv na celospoločenský prospech aj znižovanie nákladov práce pre nové investície. Pri súčasnej konštelácii vlády však existuje oprávnená obava, či jednoducho nepreváži jedna strana, ktorá tým najslabším (navyše ešte v čase krízy) pridá ešte viac na ich ťarche. Z týchto dôvodov treba pozorne počúvať, akým spôsobom bude chcieť vláda zvýšenie týchto sadzieb kompenzovať, a čo to bude pre koho v praxi znamenať.
Rok 2023 je však ešte veľmi ďaleko pred nami a je otázne, či daňová reforma napokon nestroskotá aj na Sulíkovom zámere ústavne zaviazať maximálnu výšku daní a odvodov. Tá je v porovnaní s neutrálnym záväzkom dlhovej brzdy štátu jednoznačne ideologicky zameraná a dokonca aj z hľadiska meniacej sa spoločnosti aj vyslovene ekonomicky nesprávna idea.
Titulný obrázok: Wikimedia.
Článok vyšiel na portáli Dav dva.
