Ján Košč

Kríza mení názory a prístupy, avšak niektoré mýtusy o zadĺžení Slovenska, či údajnom vysokom odvodovo-daňovom zaťažení, ktoré sa Nemecku práve v týchto chvíľach zišlo, ostávajú. O ekonomických pohľadoch na krízu píše Ján Košč.

„Podnikateľské kilečko“ ide v mnohom v prospech podnikateľov na úkor zamestnancov a okrem iného uľahčuje nelegálne výpovede zamestnávateľov voči nepohodlným zamestnancom. Viac v dnešnom článku Jána Košča.

Ján Košč aj tentokrát vyvracia mylné informácie analytika INESSu o návrhoch minimálnej mzdy v rámci EÚ.

Ďalším jasným podozrivým je aj politika najnižšej ceny. Tá politika, ktorá núti bývalých i potencionálnych zamestnancov pracovať v nútených živnostiach. Tá politika, ktorá núti takýchto živnostníkov brať každú prístupnú prácu, bez ohľadu na ich odbornosť a kvalifikáciu. Tá politika, ktorá dáva priveľkú zodpovednosť na plecia obyčajných ľudí a zbavuje ju tých, ktorí by v skutočnosti mali byť za tieto náležitosti plne zodpovední.

Ján Košč podrobil analýze príspevok k údajnému zhoršovaniu ekonomickej situácie po navýšení minimálnej mzdy. „Podľa publikácie z dielne Americkej obchodnej komory patria mzdové náklady na Slovensku medzi najnižšie v Eurozóne a pracovné právo platné na Slovensku tiež označili ako najflexibilnejšie v Eurozóne.“

Ján Košč komentuje vyjadrenia k zlému vplyvu zvyšovania minimálnej mzdy.

Pri pohľade na podiel sociálnych výdavkov na HDP máme dlhodobo jeden z najnižších podielov v EÚ. To isté platí, ak sa pozrieme na naše výdavky na deti, bývanie a sociálne vylúčenie. Takže, ak niekto tvrdí, že naším problémom je prisilný sociálny štát, nedajbože, neprispôsobiví občania, zavádza a klame. Ako povedala matka Tereza, naším problémom nie je hlad chudobných, ale nenásytnosť bohatých (znižovanie korporátnych daní a neexistencia daní z majetku).

Ján Košč k debate o minimálnej mzde: „Na Slovensku by sme sa mali rozhodnúť, či chceme konkurovať Bangladéšu alebo vyspelým ekonomikám. Ak chceme konkurovať Bangladéšu, treba počúvať analytikov, ktorí volajú po znižovaní minimálnej mzdy a neočakávať, že naša životná úroveň bude niekedy konvergovať k západnej Európe.“

Zamestnanci pokrytí kolektívnymi zmluvami majú vyššie mzdy. Po roku 1989 boli na Slovensku postupne prijímané rôzne…

Už roky politici vyplakávajú nad tým, ako je vraj na Slovensku daňovo-odvodové zaťaženie vysoké a ako berie pracujúcim možnosť v čistom zarábať viac. Hlavne ak s návrhmi na zníženie zaťaženia, neprichádzajú aj reálne návrhy ako zmeniť nastavenie verejných financií a sociálnej poisťovne.

Dnes píše Ján Košč: Ak niekto pred rokmi pracoval v bankovom sektore, dokonca aj na tej najnižšej pozícií kdesi za priehradkou v pobočke, bol považovaný za človeka, ktorý mal šťastie. Lenže, všetko sa akosi zmenilo a v poslednom čase vyplávali na povrch informácie, že pracovať v bankovom sektore už nie je vôbec taká lukratívna záležitosť ako pred rokmi.

Je dnešná výška minimálnej mzdy taká, že zabezpečuje svojmu prijímateľovi dôstojný život? Ak dôjde k schváleniu automatu a jeho prisľúbenej redukcii, bude spĺňať túto zásadnú podmienku, keď ani schválená výška túto podmienku nespĺňa?

Ak zastavíme rast platov, alebo dokonca začneme mzdy znižovať tak, aby boli v súlade s rastom produktivity za posledných päť rokov, tak si zároveň podpílime konár domácej spotreby, čo by malo negatívny dopad na produktivitu práce.

Príklady z celého sveta, kde bezplatné obedy majú už desaťročia, jednoznačne hovoria o prevažujúcich pozitívach vo forme jednoduchšej socializácie, vyrovnávania rozdielov a šancí deti v ich aktuálnom i budúcom živote.

Ján Košč rozoberá chyby ekonomických analytikov INESS-u a zástupcov zamestnávateľov pri našich záväzkoch súvisiacich s výškou minimálnej mzdy.

Ján Košč sa fundamentálne pozrel na podklady minimálnej mzdy u nás a v zahraničí.

O vzťahu znižovania príjmových nerovností ku celkovému blahobytu spoločnosti dnes píše Ján Košč.

Určite už asi každý počul dookola opakovanú mantru o tom, že ak sa bude dariť firmám, tak sa bude dariť aj zamestnancom. Po desaťročiach uplatňovania týchto „pretekov ku dnu“ je možné skonštatovať, že sa preukázala nefunkčnosť a dlhodobá neudržateľnosť, takejto politiky.

Ján Košč o opakovaných lžiach o školských odboroch: „Učitelia, rovnako ako všetci zamestnanci na Slovensku musia pochopiť, že bez osobnej zaangažovanosti, bez schopnosti niečo obetovať a bez schopnosti vydržať sa nikam nepohnú.“